“S návštevou Islandu súvisí jeden dôležitý problém – spôsobuje naozajstnú závislosť. Keď ho budete po akomkoľvek dlhom pobyte opúšťať, nikdy vám nebude stačiť a hneď v lietadle nad Atlantikom začnete spriadať plány, kedy by ste sa tam mohli znovu vrátiť.“ (Peter Krištúfek – spisovateľ a režisér).
Toto konštatovanie najvýstižnejšie vyjadruje pocity každého islandofila. Neviem, kedy presne sa človek islandofilom stáva, isté je, že je to láska na celý život. Ako fantómová bolesť sa znenazdajky objavuje neodbytné volanie diaľky v obdobiach, kedy na Island cestovať objektívne nemôžete. Potrebu cítiť úporný, všadeprítomný islandský vietor prevaľujúci kúdoly hmly a búriaci morské vlny vyvoláva každá prechádzka letným slnkom rozpálenými ulicami stredoeurópskych miest.
Už som kdesi spomínala, že na Islande som prvý raz bola na pracovnom pobyte a islandskí kolegovia program pripravili tak, aby nám napriek krátkosti času mohli ukázať z ostrova to najkrajšie. Riaditeľ partnerskej školy Þorsteinn Sæberg, ktorého dodnes podozrievam, že dokázal čítať v myšlienkach a túžbach, nám potichu, akoby prezrádzal tajomstvo povedal, že on Island miluje a vynasnaží sa, aby sme ho v srdci mali i my. Nemusel podnikať nič mimoriadne. My sme ho milovali od okamžiku, keď sme s nosmi prilepenými na okienku lietadla zbadali fascinujúci Vatnajökull so Skeiðarársandurom. Nekonečná biela pláň, ktorú na južnom okraji zdobili stovky vodných stružiek a ľadovcových splazov ostro kontrastujúcich na tmavom lávovom podklade, ktoré sa hneď rozvetvovali a nanovo spájali, pripomínala obrovskú tortu nedbalo poliatu bielou polevou. Nezabudnuteľný náhodný obraz sa mi natrvalo vryl do pamäti, takže som celkom prirodzene, sotva lietadlo pri spiatočnom lete nabralo výšku nad Atlantikom, začala rozvíjať, v tom čase bezprecedentne nereálnu, víziu návratu.
Založením som rodená fatalistka vybavená obrovskou dávkou trpezlivosti a na príležitosť vydržím čakať i roky. V prípade Islandu bolo potrebné vyčkať, kým sa dračie zuby zvedavosti zasiate do duše môjho muža prehlodajú k jej jadru. Z tohto aspektu má kožu takmer hrošiu, dlho očakávaný okamih predsa len nastal a to vo chvíli, keď bola lákavá ponuka skompletizovaná o erupciu sopky. Teraz sa mi to už píše ľahko a s humorom, ako geografku ma poteší každá skúsenosť, ale že som v apríli 2010 odlietala na Island s celkom malou dušičkou, vedelo len pár veľmi blízkych ľudí.
Na poznávanie krajiny nikdy nie je dostatok času, hneď druhý deň sme teda vyrazili po trase, ktorú som už poznala, preto bola vhodná na spriatelenie s požičaným autom i miestnymi komunikáciami. Znervózňovala ma však skutočnosť, že jediná mapa, ktorou sme boli vybavení, pochádzala z ktoréhosi veľtrhu cestovného ruchu, kde som ju vzala z kôpky letákov. Bola skladacia a v malej mierke. Spoliehali sme sa, že podrobnejšiu kúpime v Reykjavíku, ale nepodarilo sa. Od detstva trpím úchylkou prejavujúcou sa ustavičným konfrontovaním pohybu v teréne s mapou, dokonca i v známom prostredí, súkromne som ju nazvala “obsedantná mapománia“, takže skutočnosť, že prehľad budem mať len o hlavných cestách, ma privádzala do šialenstva. Naopak – môj muž bral túto dramatickú situáciu ako bezplatný bonus na udržanie svojej optimistickej nálady.
Zaujímavou skúsenosťou bola islandčina používaná na dopravnom značení. Islanďania svoj jazyk neskonale milujú a čo môžu, pomenujú islandskými novotvarmi. Po pár kilometroch sme v nich predsa len objavili prvky dánčiny i nórčiny, na ktorú sme boli zvyknutí.
Prvou zastávkou na ceste juhozápadným Islandom, ktorá sa nazýva Zlatý okruh, bol Kerið – najznámejší z trojice sopečných kráterov v oblasti Grímsnes (Seyðishólar a Kerhóll). Kráter je asi 55 m hlboký, 170 m široký a 270 m dlhý a je pozostatkom sopečnej erupcie. Asi pred 300 rokmi sa v ňom vytvorilo jazierko so zelenkastou vodou, ktorá je vzhľadom na vysoký obsah minerálov z pôdy neprehľadná a odráža sa od načervenavej lávovej horniny. Jazero je pomerne plytké (7-14 m). Zatiaľ čo iné krátery majú strmé, takmer kolmé steny bez vegetácie, steny Keriðu sú šikmé a pokryté machom.
Neďaleko Keriðu sa nachádza Skálholt, ktorý bol v rokoch 1056-1796 jedným z dvoch diecéznych a teologických centier na Islande a odohrávali sa tu najvýznamnejšie cirkevné udalosti. Kláštor v Skálholte založil Ísleifur Gissurarson a pôsobila v ňom škola pre vzdelávanie kňazov. V stredoveku bol i strediskom remesiel a vzdelanosti a Adam z Brém ho okolo roku 1075 opísal ako „najväčšie mesto“ na ostrove. Od roku 1537 bol Island Dánmi násilne luteranizovaný a v Skálholte v roku 1550 popravili biskupa Jóna Arasona a jeho dvoch synov, ktorí stáli na čele odporu proti reformácii a odmietli sa podrobiť. Po ich poprave tu vznikla luteránska diecéza a katolíci boli vyhnaní. Súčasný Skálholt je centrom vzdelanosti a kultúry luteránskej cirkvi, konajú sa tu letné koncerty, ktoré priťahujú mnoho ľudí.
Cesta Zlatým okruhom nás ďalej zaviedla k najznámejšiemu islandskému geotermálnemu poľu v údolí Haukadallur. Údolie preslávil “Stora Geysir“, ktorý dal pomenovanie všetkým horúcim prameňom na svete. Presné obdobie, kedy pole vzniklo, nie je známe, predpokladá sa, že ho vyvolala mohutná sopečná aktivita neďalekej sopky Hekla v 14. storočí sprevádzaná sériou silných zemetrasení. V 19. storočí chrlil Stora Geysir horúcu vodu do výšky asi 50 metrov ešte každú tretiu hodinu, okolo roku 1935 akoby svoju energiu vyčerpal a strieka len celkom výnimočne.
Dôstojnou náhradou Stora Geysiru je Stokkur (Maselnica), ktorý vznikol asi 50 metrov od Stora Geysiru. Jeho erupcie sa objavujú takmer pravidelne v rozpätí 5 až 8 minút a voda strieka do výšky 20 metrov.
Panoramatický výhľad na Haukadallur sa návštevníkom naskytá z hôrky Laugarfjall, ktorá je súčasťou Konungssteinar (Kráľovské skaly). Pomenovanie dostali v roku 1874, keď Island navštívil dánsky kráľ Christian IX. S návštevou je spojená historka o tom, ako kráľa zaujalo varenie vajíčok v horúcom prameni.
V Haukadallure sa okrem gejzírov nachádza i množstvo fumarol (trhliny v zemskom povrchu, cez ktoré unikajú do okolia plyny s teplotou 200 až 800 °C, tvorené sú vodnými parami, oxidom uhlíka (CO2) a chlorovodíkom (HCl), solfatár ( fumaroly produkujúce prevažne sírne zlúčeniny – oxidy (SO2 a SO3) a sírovodík (H2S), a mofiet (lievikovité priehlbiny pripomínajúce krátery a niekedy sú nazývané i bahenné sopky.
Len pár kilometrov od Haukadalluru sa na rieke Hvitá (Biela rieka) nachádza azda najznámejší islandský vodopád Gulfoss. Rieku napája ľadovec Langjökull a obrovská masa vody tu najprv padá po dvoch kaskádach z výšky 32 metrov. Divadlo prírody dotvára 70 metrov hlboký a 2,5 km dlhý kaňon, ktorý rieka v skale vyhĺbila. V odpoludňajšom slnku túto očarujúcu panorámu zvyčajne korunuje i dúha.
Začiatkom 20.storočia, keď svet zachvátila vlna nadšenia z energie, ktorú by ľudia z vodopádov mohli získať na výrobu elektriny, chcela i tu islandská vláda postaviť hydroelektráreň. Pozemky patrili farmárovi Tómasovi Tómassonovi a jeho dcére Sigridur Tómasdótir, ktorí ich odmietli predať a dievčina sa peši vypravila do Reykjavíku, aby sama vládu presvedčila o nezmyselnosti projektu. Tento čin pripomína malý pamätník pri chodníku k vodopádu. V roku 1975 farmu, na ktorej pozemkoch sa vodopád nachádza, daroval jej majiteľ Einar Guðmundsson vláde, ktorá tu vyhlásila národný park.
Zlatý okruh pokračuje okolo jazera Þingvallavatn – prehliadkou Þingvelliru – parlamentnej pláne, my sme sa pre návrat do Reykjavíku rozhodli okrajom národného parku Landmannalaugar, cez rozľahlé lávové pole pri západnom úpätí najznámejšej islandskej sopky Hekla. Obloha bola polooblačná, nedalo sa odhadnúť, či sa sopka odhalí v plnej kráse. Údajne sa to stáva len pár krát v roku. V tento deň sme šťastie nemali, sopka svoj vrchol schovala pod čiapku oblakov, ale nádej sme mali ešte v nasledujúcich dňoch. Spokojní sme však boli aj s tým, čo sme videli – takmer celú Heklu uprostred rozľahlého lávového poľa.
Alena Golianová
Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
