Predvianočnej besiedke na utorňajšom zasadnutí Mestského zastupiteľstva chýbal už len punč a rozbaľovanie darčekov.
Utešené hlasovanie temer v konsenzuálnom rytme nedokázali vyviesť z tempa ani rozladení zástupcovia dôchodcov, ktorým zrušili zľavy z platenia dane za komunálny odpad a už vôbec nie akýsi anarchista z Nadabulej – Rožňavskej bane, ktorý sa vyhrážal neplatením daní v prípade, že kvalita mestom poskytovaného servisu nebude na úrovni iných častí mesta.
Akoby na tom niekomu v sále záležalo.
Miestnych filantropov mierne rozhádzala až nenápadná správa o exekučnom konaní voči Spolku priateľov futbalového klubu, ktorého právoplatnosť sa datuje od marca 2005. Dôvodom má byť neuhradenie faktúry za pranie futbalových dresov vo výške 658,50 €, vystavená Nemocnicou sv. Barbory. Dnes sa suma vyšplhala k dvom tisíckam eur, a podľa súčasného štatutára spolku poslanca Džačára to vôbec nebude konečné číslo.
V porovnaní s touto komótnou polkou bola informácia o hospodárení v rožňavskom futbale sambou, elektrizujúcou už aj tak dokonale erotickú atmosféru okolo rozdávajúcich (sa) poslancov a vedenia mesta.
Podstata, ako to už obvykle býva, leží nepovšimnutá práve tam, kde sa väčšina neobťažuje ani pozrieť, nieto ju ešte odvážne vyzvať do tanca. Keďže styk mestskej reality so slečnou podstatou je zásadne nechránený a dlhodobo sa pohybuje v mantineloch povýšeneckej ľahostajnosti a jej bezuzdného znásilňovania, na nevinné spoznávanie sa v cudnej atmosfére randenia nikto ani nepomyslí.
Ktovie, keby si s ňou naši volení zástupcovia dali dva-tri jemné slaďáky, možno by im nežne pošepkala do ušiek, čo za ropucha sedí na rožňavskom prameni.
Našou zakliatou princeznou je totiž narábanie s majetkom mesta. Tento tibetský jak so zázračne nevyčerpateľným vemenom odkojil už nejednu miestnu celebritu a evidentne nikto s týmito opulentnými hodmi nehodlá prestať. Celosvetovú hospodársku krízu si tí, ktorí sa slobodne rozhodli, že nám budú slúžiť, vysvetlili ako zatiaľ neprebádanú možnosť nanovo interpretovať zaklínadlo „kto neokráda svoje mesto, okráda svoju rodinu“.
Len tak sa mohlo stať, že už v roku 2003 zistila kontrola z MsÚ nevyúčtovaných 700 000,- Sk z poskytnutých dotácií pre futbalový klub. Len tak sa mohlo stať, že na jednom z tohtoročných zastupiteľstiev zaznelo na adresu jedného z ex-šéfov klubu Hlaváča (zhodou okolností súčasného prednostu Obvodného úradu), aby po ňom prezreli zásuvky predsedníckeho stola, či tam nezapotrošil nejaké neuhradené faktúry – šesť mesiacov po tom, ako iniciatívne odstúpil z funkcie štatutára. A len tak sa môže stať, že spolok, ktorý má s mestom spoločné len to, že mu financuje činnosť, dokáže ústami svojho súčasného štatutára požiadať o dotáciu od mesta na zaplatenie svojich dlhov (!!!).
Samozrejme s podprahovým upozornením, že v opačnom prípade je reálna šanca, že v jarnej sezóne už žiadny futbal nebude.
A ja sa – rovnako ako v prípade basketbalu – pýtam: No a čo?
Mesto nemá najmenší dôvod poskytovať dotácie vedeniu športového klubu, ktoré so železnou pravidelnosťou už dlhé roky nie je schopné/ochotné vyúčtovať celú svoju spotrebu do posledného centa.
A vlastne, mesto by nemalo dotovať ani jediným eurom spolok, na kontrolu ktorého nemá žiadne právne páky. Prečo financujeme niekoho, kto voči nám nemá žiadnu povinnosť skladať účty?
Teraz by malo akúkoľvek nezrovnalosť vo vyúčtovaní dotácií vedenie mesta riešiť zásadne v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní. Organizovať ochotnícke „poslanecké komisie“ znamená v rožňavských reáliách v podstate odkop do autu. Alebo rovno za plot…
Mesto sa nemá prečo starať o prvé tímy v ktoromkoľvek športe – títo profesionáli majú mať zodpovedný manažment, ktorý financovanie zabezpečí zo súkromných zdrojov. Dotácie by mali byť určené výhradne pre mládež.
Primátor by si nemal dovoliť lobovať za kohokoľvek, keď je to v rozpore so záujmom mesta – verejného priestoru, ktorý má zveľaďovať. Hlavná kontrolórka ani žiadny mestský právnik nemá jediný dôvod iniciatívne kontrolovať subjekt, ktorého nie je zriaďovateľom. Obaja sú platení z našich daní a ich predmetom činnosti by nemalo byť nič iné ako dohliadať, či je spravovanie mestského majetku v súlade so zákonom.
Za extra drzú podpásovku zmyslu schvaľovania Všeobecne záväzných nariadení mesta možno považovať primátorovu poznámku, že mesto môže Spolku poskytnúť dotáciu na úhradu dlhu, len si ju potom musia zúčtovať ako dotáciu na činnosť…
V tejto súvislosti sú len nepodstatnými podružnosťami, že sa zatiaľ nikomu (ani autorovi týchto nenávistných riadkov) oficiálnymi kanálmi nepodarilo vypátrať, kto a kedy bol štatutárom rožňavského futbalu alebo napríklad to, prečo každý, kto od času vzniku pohľadávky štatutárom bol, neriešil vzniknutú situáciu. Extra srandovnou otázkou je, ako je možné, že v archíve Mestského úradu nie je dokument, na ktorom je podpis štatutára klubu, ktorý prevzal dotáciu v období, keď nebolo zúčtovaných spomínaných 700 000,- Sk.
A aby sme nezabudli – mesto, to sme najmä my, jeho občania. Tých, ktorí so železnou pravidelnosťou rozdeľujú naše peniaze tým, ktorí s nimi nedokážu narábať alebo sa ich snažia rovno ukradnúť, sme si slobodne zvolili a je teda našou povinnosťou kontrolovať ich. Je to naša zodpovednosť, pretože bez našich hlasov by to robiť nemohli.
Svojou ľahostajnosťou sme im umožnili tancovať ich zbojnícke tančeky a ešte im k tomu aj nadšene tlieskame. Asi, aby nevyšli z toho správneho rytmu…
Ale inak – veselé sviatky…
