Nie že by som si pripadala opustená alebo mimo sociálnej siete, ale moja dobrá kamarátka vzbudila vo mne takú zvedavosť. Vraj, musíš zažiť. To je niečo tak fascinujúce, čo sa bude diať… skrátka musíš. Keď musím, tak musím. Ja síce kadečo nemusím, ale dračí zub vo mne už začal hlodať a v nedeľu večer prerazil vrstvu osobnej odolnosti.
Práve v okamžiku, keď vedľa mňa stál môj osobný poradca v záležitostiach počítačovej gramotnosti, môj syn. Kumulácia týchto dvoch faktorov sa mi stala osudnou. Spoločne sme zahájili proces porovnateľný so zospoločenšťovaním opice. Už prvé kroky ukázali, že to veru nebude jednoduché, pretože dotazník kládol doslova impertinentné otázky. Ako človek opatrný som hodlala odpovedať tomu primerane. Pohlavie. Tak s tým som celkom stotožnená už takmer 50 rokov, to mi nevadilo, ale problém typicky ženský, prečo mám tu vykvákať, koľko mám rokov?
Po urputnom trhaní sa o myš a búchaní po prstoch z oboch strán sa mi podarilo ubrať 7! rokov. Ďalšej otázke som nerozumela už vôbec. Vyberte vzťah. Z možností dcéra, syn, matka, otec, sestra, brat, ma lákali, ako starú recesistku, práve tie párne možnosti. Do pomykova ma uviedla i ďalšia kolónka. Stav. V danom okamžiku som mala chuť napísať, že beztiažový. Tomu sa najviac podobala možnosť “je to komplikované“, ale neprešlo mi to. Navigátor pozorne dbal, aby sa mu matka nevymkla spod kontroly, nespustila sa a aby sa mu pred očami nerozpadla rodina, takže aj po včerajšku som ostala vydatá.
Odkiaľsi mi prišlo červené srdiečko. Tomu som vážne nerozumela, koho toto môže tešiť. Môj muž na vedľajšom gauči nejavil žiadnu radosť, skôr naopak. Kolónka “zaujíma sa“ poskytovala iba dve možnosti. Muži a ženy. Fuuuuh. O čo všetko sa ja stíham zaujímať v čase, keď muži, ani ženy nie sú nablízku. Vynecháme, veď uvidíme, čo sa bude diať. “Hľadá“. Tu sme sa už celkom seriózne voľno-štýlovo mlátili, lebo z možnosti priateľstvo, randenie, vzťah a sociálne siete som skutočne chcela označiť… veď viete, ktorú asi, a to môj potomok, stále berúc túto situáciu dôsledne a vážne, nemohol pripustiť.
Nasledovali “osobné informácie“. „Čo už asi môže byť osobnejšie ako vek, a ten som už mala upravený?“ napadlo by človeka. Bez inzultácií sme prežili, keď som do kolónky “aktivity“ napísala pasivita. Fakt, že som medzi svoje “záujmy“ zaradila vyšívanie, varenie a pečenie ho už však obral o poslednú trpezlivosť, takže ďalšie charakteristiky, že obľúbený TV programom je reklama, filmom Kapitán Dabač a knihou leporelo, som napísala celkom samostatne, cítiac sa ako víťaz.
Teraz už viem, že to bol najväčší omyl večera. Pravdaže, po registrácii samotnej. Pretože keby som ho nebola napálila, bol by mi asistoval pri ďalšom kroku, keď sa na mňa začali tuším aj z lustra sypať mená mojich nových priateľov, ich priateľov a priateľov ich priateľov a ja som len bezmocne odklikávala, čo tam padalo a začala som tušiť, že toto mienila kamarátka tým fascinujúcim. Keď táto časť skončila, zrátala som, že z tých cca 200 priateľov mi zostalo 16 (iba ???). Hmmmm.
Popri detektívke, čo bežala v televízii som sa oddala pozorovaniu, čo sa bude diať ďalej. Nič sa nedialo. Nuda. Neostávalo mi iné, než sa vydať na mnou neprebádanú cestu útrobami facebooku, ako mi radil staronový priateľ. „Skúmaj!“ vraj. No a v štádiu skúmania som urobila úplne úžasnú vec. Miesto na “nie“ som klikla na “áno“. Bolo by to celkom jedno, keby “áno“ neznamenalo, že som v tom okamžiku poslala pozvánku 109 mojim kontaktom, ktoré ešte nie sú na facebooku. I keď bola nedeľa a neskorý večer, neverili by ste, koľko ľudí bolo ešte v bdelom stave.
A bolo po nude. Hneď to ožilo. Síce nie na facebooku, ale na gmaili. Slušní ľudia, tie moje kontakty. Zaujímavé, že priatelia sú iba na facebooku. Každý jeden, čo ma chová v úcte (hi – hi) a má zdravý rozum, sa mi ospravedlnil, že pekne ďakuje a že zdravého rozumu sa, na rozdiel odo mňa, bude držať i naďalej. Pokračovalo to i ráno. Už ani neviem, či by som si vysvetľujúci koncept nemala napísať vo Worde a len ho pripájať, lebo pomaly ma už prestáva tešiť, ba až baviť, koľko priateľov si dnes na mňa, vďaka pozvánke, spomenie.
Má to však ešte jednu tienistú stránku. Môj adresár obsahuje aj adresy firiem a inštitúcií. Už vidím príjemný deň pracovníkov, trebárs na západoslovenskej energetike (možno mi po tomto dajú zľavu na energiu…). Konečne budem slávna. Alebo niektoré odborné portály, pre ktoré príležitostne niečo píšem… Každopádne si dnes pripadám ako jeden môj priateľ, ktorému pred časom ČSOB poslala Zlatú kartu, ktorú on s potešením čerpal, ibaže mu nenapadlo, že raz za čas by mal dlh aj vyrovnať. Po vzájomnom vysvetlení situácie sa už nikdy nemusel do telefónu predstavovať, stačilo, keď povedal: „Dobrý deň, volá váš najhlúpejší klient.“ Odpoveď bola vždy rovnaká: „Dobrý deň, pán Š…“
Bolo to skutočne fascinujúce, Ivuška. Mala si pravdu.
Alena Golianová, Kodaň
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chú s nimi podeliť s našími čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
