Rok 2013 sa nezadržateľne chýli ku koncu a len málokto v našom okolí si spomenie na jedno dôležité výročie, ktoré sa bytostne dotýka každého Gemerčana hrdého na svoje kultúrne dedičstvo. Pred šesťdesiatimi rokmi, v roku 1953 zásluhou Dr. Alžbety Güntherovej-Mayerovej bol sprístupnený pre verejnosť bývalý andrássyovský kaštieľ v Betliari, dnes jedno z našich najnavštevovanejších múzeí.
Ani mne by toto výročie nenapadlo nebyť jedného telefonátu na sklonku leta, keď mi zavolal z Bratislavy môj dobrý priateľ, akademický maliar Peter Günther. Nehovorili sme o betliarskom múzeu, ani o jeho detstve strávenom s matkou v Betliari, napriek tomu som si vtedy spomenula, že práve pred desiatimi rokmi sme spolu pripravili v Betliari zaujímavú výstavu k 50. výročiu múzea, takže v tomto roku je to už 60. výročie.
Peter Günther už štyridsaťdeväť rokov pravidelne navštevuje Chorvátsko, kde má mnoho priateľov. Pre niekoľko chorvátskych miest už vytvoril nejedno výtvarné dielo, maliarske i sochárske. Aj počas uplynulého leta sa mu s pomocou niekoľkých priateľov podarilo zanechať trvalú stopu svojej tvorby na jednom opustenom mieste chorvátskeho pobrežia. Keď mi o tom rozprával, vzápätí sme obaja skoro naraz vyslovili jedno zaujímavé heslo z dávnej minulosti, ktoré nám automaticky zišlo na um:
Keby všetci chlapi sveta
Na francúzsky film s týmto názvom si už pamätá málokto, keďže bol nakrútený už v roku 1955. Mne sa však hlboko vryl do pamäti svojou hlavnou myšlienkou solidarity rôznych národností, vďaka ktorej boli zachránené ľudské životy. V súčasnom rozorvanom svete sa nám takáto solidarita možno zdá príliš idylická, ak nie romantická, najmä ak sme už z dávnej minulosti zvyknutí na našu tradičnú nesvornosť (ktorú kritizovali už štúrovci).
Na začiatku nasledujúceho príbehu bola iniciatíva Petra Günthera osadiť pamätnú tabuľu obetiam námornej katastrofy rakúsko-uhorskej bojovej lode Szent István (Svätý Štefan) z 10. júna 1918. Pýcha rakúsko-uhorského vojnového loďstva sa po útoku talianskych torpédových člnov potopila za neuveriteľných niekoľko minút a s ňou 89 námorníkov, ktorí z nej už nestihli ujsť.
Loď leží dodnes na dne Jadranu v zachovalom stave v hĺbke 66 metrov medzi ostrovmi Premuda a Ilovik a je národnou kultúrnou pamiatkou Chorvátska. Vrak je hojne navštevovaný skupinami potápačov nielen z Chorvátska, ale najmä z Česka (medzi obeťami bolo 26 námorníkov českého pôvodu), Maďarska i Slovenska. O celej histórii tejto lode a o jej tragickom konci nájdete bohatý a veľmi zaujímavý materiál na internete (napr. na stránke divestar.eu, alebo cs.wikipedia.org , a i.).
Pamätnú tabuľu vyhotovil Peter Günther ešte v roku 2011 a počas niekoľkých svojich ciest do Chorvátska sa pokúšal vybaviť povolenie osadiť ju na niektorej významnej budove v okolitých prístavoch. To sa mu však pre nezáujem miestnych úradov nepodarilo. Dostal však tip na jedno opustené miesto na malom neobývanom ostrovčeku s jedinou budovou – majákom, ktorý leží približne na polceste medzi ostrovmi Premuda a Ilovik, teda v blízkosti miesta, kde sa pred 95 rokmi odohrala námorná katastrofa.
Tohto leta teda zorganizoval malú výpravu, ktorá pozostávala z desiatich priateľov pestrého národnostného zloženia. Okrem jeho syna to boli ešte ďalší traja Slováci, dvaja Maďari a jeden Chorvát žijúci v Bratislave a dvaja ďalší priatelia priamo z Chorvátska. Priatelia sa dali dohromady, nakúpili potrebný materiál na výstavbu pamätníka, odcestovali do Chorvátska, kde ich jeden z chorvátskych priateľov odviezol vo svojom člne na opustený ostrovček s názvom Grujica. Keď pristáli a vyložili materiál v domnení, že tam nebude živej duše, zistili, že je tam strážca majáku.
Pán Günther výborne ovládajúci chorvátčinu mu podrobne vysvetlil svoj zámer, ale strážca nebol kompetentný čosi také povoliť. Odkázal ho teda na kapitána tunajšieho námorného okrsku, ktorému ihneď zatelefonovali. Kapitán Damir Grbas si pozorne a trpezlivo vypočul podrobné vysvetlenie pána Günthera, ocenil ušľachtilú myšlienku uctiť si pamiatku svojich kolegov – námorníkov, a tam, na mieste, cez telefón schválil tento zámer a postavenie pamätníka povolil bez akýchkoľvek úradných postupov.
Priatelia sa teda dali do práce a po niekoľkých hodinách bol pamätník hotový. Nad tabuľou z nehrdzavejúcej ocele s kresbou lode Szent István a trojjazyčným nápisom čnie od augusta 2013 vysoký železný kríž. Cestujúci a turisti na trajektovej linke Zadar – Mali Lošinj ho môžu z lode vídať pod belostným majákom.
Ak sa počas svojej dovolenky v Chorvátsku ocitnete v týchto miestach, nenechajte si ujsť tento pohľad. Pripomenie vám nielen hrôzy vojny a jej nezmyselné obete, ale aj ušľachtilosť a solidaritu mužov rôznych národností – chlapov na správnom mieste, ktorá je dnes už skutočne vzácna. A práve preto je hodna obdivu.
Dita Kušnierová
Autorka je historičkou umenia
Foto: Archív Peter Günther
Dokument – Text na pamätnej tabuli
***********************************
Staršie príspevky v rubrike História si môžete prečítať kliknutím sem
