Víťazstvo Mariána Kotlebu v povstaleckom kraji, týždeň pred výročím Novembra, je príznačným zlyhaním ponovembrovej politiky. Pred pár rokmi bol pouličným bitkárom. O dva roky môže byť v parlamente.
Bez toho, aby niečo robil. Nemá mediálnych poradcov, peniaze na oblepenie krajiny svojim ksichtom, nemôže si kúpiť rómske hlasy, nikto ho nezaraďuje do prieskumov, nespáva s televíznymi hlásateľkami, vyzerá ako znásilnený skautík, čo si zabudol dať liek proti epilepsii. Napriek tomu porazil volebnú mašinériu mainstreamu.
Lebo akokoľvek by sa chcel Dag Daniš tešiť z toho, že v Bratislave dostal „Fico kopanec do hlavy“, najzrozumiteľnejším posolstvom z týchto nezrozumiteľných volieb je vstup neonacistickej pravice do veľkej politiky. Myšlienky extrémistov sa v sociálne rozloženom a frustrovanom prostredí šíria ako zmes intríg a rodinného tajomstva. Každý ich plagát je zaplatený nie „politickými investormi“ ale sympatizantami. Kotleba by sa musel na sto rokov zadlžiť v Provident Financial, aby si mohol dovoliť jeden prieskum volebnej mienky. Tie prieskumy, ktoré nám nie sú schopné povedať, že v spoločnosti sú dnes neviditeľné pohyby a že majú istý konvergenčný bod. V radikálnom katolicizme z pochodu za život, new age paranofašizme Rostasa, v dobyvateľoch rozhlasu a v neonacistoch okolo Kotlebu.
No nie je to Marián Kotleba, kto priniesol nenávisť k menšinám do verejnej diskusie. Priniesol ho Kaník fotením sa v osade, Frešo okiadzaním Dobrovodského voličov, pestuje ho Fico, keď sa vyhýba zodpovednosti za nezamestnanosť, prevádzkuje sa v Matici, v Extra plus s antisemitskou obálkou. Zodpovednosť za Kotlebu nesú všetky veľké strany. Nie sú schopné ponúknuť žiaden model integrácie Rómov, udržiavajú v majoritnom obyvateľstve predsudky a mýty, pracujú so strachom. Z európskych peňazí na rómsku situáciu by sa iné krajiny postavili doslova nanovo, u nás zmizli, tak ako peniaze na školstvo a zdravotníctvo.
Politika sa stala nástrojom nedorozumenia a frustrácie. V župných voľbách volíme mocenskú prevodovku pre nižšie postavených gubernátorov čo posilňuje feudálny model vertikálnej lojality. V krajine, ktorú by mohlo riadiť desať ministrov a občanov zastupovať päťdesiat poslancov, sú samoúčelným konštruktom. VÚC nezodpovedajú historickým hraniciam a ich jediným kritériom je zabrániť vzniku maďarskej župy. Celé sa to volá tak nezapamätateľne, že skratka VÚC musela vzniknúť skôr ako „vyšší územný celok“, čo je skôr druh diagnózy. V takomto rozbitom a nečitateľnom prostredí ovládanom politickými klanmi s legitimitou okolo 20 percent oprávnených voličov ožil neonacizmus, aký sme od 1938 nevideli. Kotleba je novou tvárou, môže sa stať novou väčšinou a jediný pracuje s pocitom slovenskej sebaľútosti.
Neonacisti nám vravia, že sa nemusíme hanbiť za to, čo sme urobili v 38-45 a nabádajú nás, aby sme v tom pokračovali. Tam, kde voliči prevádzkujú demokraciu zaťatých zubov v prospech strán, ktorým neveria, ponúka Kotleba svojim ľuďom účasť na novom modeli spoločnosti a pocit, že tvoria alternatívne dejiny.
Namiesto moralizovania a úvahách o zlej taktike by si mal establišment uvedomiť, že náhody, nízka účasť, rozkoly a zlé rozhodnutia patria presne k tým okolnostiam, ktoré v kombinácii s politickou ponukou menia atmosféru v dejinách. Neočakávané úspechy radikálov sa nerodia v neurokampaniach, ale v rozbitom prostredí vo chvíľach, keď spoločnosť prestáva skúmať samu seba.
Michal Havran ml.
Autor je šéfredaktorom portálu JeToTak.sk, s ktorým portál infoRoznava.sk nadviazal spoluprácu
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
