Už predvolebné označovanie Kotlebovcov, kto je parazitom, malo obrovské trhliny. Prednedávnom sa však ku mne dostal názor od vcelku kultivovaného a vzdelaného človeka, ktorý ma šokoval: „Prečo by mali mať vyberači košov volebné právo, rovnako ako univerzitný profesor?“
Univerzitného profesora uráža, keď to isté právo rozhodovať o osude krajiny má aj Róm z osady. Myslím si, že podobnému zmýšľaniu je možné vytknúť mnohé.
Ako spoznáme parazita, či menej hodnotného človeka? Podľa farby pokožky? Podľa výzoru? Podľa toho, či vyberá kontajnery? Podľa výšky IQ? Podľa názorovej orientácie? Podľa úplatnosti? Podla hrúbky peňaženky?
Nespoznáme.
Žiaden parazit či človek, ktorý by nemal podľa niektorých mať právo voliť, sa nedá určiť na základe stereotypov nášho myslenia a rozpoznávania.
Ako môžeme vedieť, nad čím premýšľa vyberač koša? Ako môžeme vedieť, koho volil a či sa v nasledujúcich voľbách chystá voliť toho, kto mu zaplatí? Čo ak je zmierený so svojim life style?
Ako vieme, či sa nezaoberá otázkami života, ktoré nás netrápia a sú nám ukradnuté?
Podľa jeho výzoru? Pachu?
Náš súčasný svet má istú chorobu: výzor, resp. vzhľad predáva. Boli by sme ochotní akceptovať názory Fica, Mečiara, Dzurindu či Radičovej, keby boli otrhaní a páchli?
Všetky tieto povrchné veci, ktoré vnímame a na ktorých budujeme naše predsudky a niekedy aj názory, hovoria o tom, kým a čím sme. Hovoria viac o nás, než o objektoch nášho predsudku.
Chorá je na tom práve tá naša vyvolenosť. Čudný pocit, že my máme ten jedine správny patent na život. Čudný o to viac, že spôsob žitia a prežívania tohto nášho patentu je neobmedzene hlúpy.
Keď pred 400-500 rokmi dreli celý život ľudia na poli, len aby sa mohli uživiť a zároveň mohli odovzdávať vladárovi desiatky, boli šťastní? Keď má dnes niekto rodinu, je po dvoch rozvodoch a na krku má hypotéku za dom, cíti sa slobodným a šťastným?
Aj vtedy a aj dnes existovali a existujú ľudia, ktorým daný životný štýl prekáža a idú do cirkvi alebo sa stávajú potulnými muzikantmi, kočovníkmi, pustovníkmi, pútnikmi, atď. Každý si hľadá svoju cestu za životným šťastím.
Človek zo strednej vrstvy má väčšinou možnosť rozhodnúť sa, ako svoj život povedie a ak ho už nebude baviť, môže sa spiť, zdrogovať, sfetovať k smrti. Urobí to.
Človek z najnižšej vrstvy takúto možnosť nemá, vyrástol v chudobe a pokiaľ mu tá vyhovuje, bude v nej žiť aj naďalej a nevidím dôvod, prečo by sme ho mali lanáriť na naše životné štandardy a pohoršovať sa nad ním, keď ich odmieta.
Aj najchudobnejší človek môže viesť bohatší duchovný život a môže byť šťastnejší, než napr. Bill Gates. Materiálne statky z nás urobili otrokov a sami nám vnucujú, že to bez nich nejde.
Demokracia má byť vládou ľudu, prečo teda majú niektorí pocit, že oni sú ľud a tí ostatní už nie? Možno je to len namyslený elitársky pocit, že oni tomu rozumejú a tí druhí nie.
Pre niektorých ľudí je fakt, že ich hlas sa rovná aj hlasu Róma z obce Žehra, zrejme neznesiteľná a nespravodlivá skutočnosť. Fakt, ktorý ich ničí.
A práve v tom je ich trápnosť. Naivne si uzurpujú právo hovoriť o sebe ako o tvorcoch hodnôt a spoločnosti, pritom vôbec nemajú jasno v hodnotách samotných.
Subjektívne názory na to, koľko slobody si zaslúži páchnuci jednotlivec, sú podľa mňa vždy chybné. Uberanie základných ľudských, či občianskych práv komukoľvek má vždy tendenciu pokračovať a vyúsťovať do tragických rozmerov, ktoré nám v nie tak dávnej histórii spoľahlivo vykreslil nahnevaný muž s príliš malými fúzikmi.
Skúsme sa namiesto toho zamyslieť nad tým, či sme šťastní svojim spôbom žitia a či nás štastnými nerobia len tie veci, ktoré „potrebujeme“.
Ilustračné foto: Archív iR
