V januári vystúpila v jednom z rožňavských klubov skupina Talent Transport. Ústrednou osobou zoskupenia je Vladislav Šarišský, hudobný skladateľ a klavirista, pochádzajúci z Košíc.
Počas svojej karéry spolupracoval s viacerými hudobnými telesami, medziiným s Orchestrom RTV v Bratislave, Capelou Istropolitana, Národným symfonickým orchestrom Ukrajiny, Radio a TV Orchestra v Minsku a ďalšími. Taktiež účinkoval v divadelných predstaveniach Faust I., II., Leonce a Lena, Kým kohút nezaspieva či Novecento.
Je držiteľom Ceny Tatrabanky za divadelnú hudbu a víťazom Medzinárodnej skladateľskej súťaže Sergeja Prokofjeva v Petrohrade.
V Rožňave nehráte prvýkrát, ako podľa teba vníma obecenstvo v menších mestách okrajové žánre hudby?
Ja si myslím, že každý človek, ktorý má aspoň jeden hudobný gén, dokáže rozoznávať kvalitnú potravu od nekvalitnej. Je to niečo také, ako keď je človek hladný. Ak postavíme ľudí, fajnšmekrov a nefajnšmekrov, labužníkov a nelabužníkov, pred stôl, na ktorom je fantastická kačica s fantastickou kapustou a fantastickou knedľou a vedľa toho postavíme McDonald, môžeme si byť istí, že drvivá väčšina z ľudu si vyberie tú fantastickú kačicu a bude jesť tú, pretože napohľad mu je jasné, že mu bude chutiť viac.
Paradoxom dnešnej doby je však to, že kultúra, ktorá nás vychováva, spotrebná kultúra, kultúra slobody, nám ponúka množstvo lacného a zlého jedla, ktorého je okolo nás prebytok, pretože si vyžaduje veľmi málo ľudskej snahy, aktivity a lásky. Čiže každý človek, ktorý má aspoň jeden hudobný gén, dokáže cítiť krásu hudby. Každý jeden človek je schopný vnímať krásu, otázkou je, koľko krásy sa okolo neho vyskytuje, a nakoľko je zvyknutý na túto krásu a dokáže ju rozpoznávať. Keď je krásy málo, človek má dlhší reakčný čas, aby mu došlo, že je to krásne. Ak je naokolo veľa balastu, považuje to za prirodzené.
Takže v skratke, v každom meste sa nájdu ľudia, ktorí sú schopní vnímať krásu, je to človeku prirodzené. človek sa rodí ako tvor primárne na to, aby bol schopný vo svojom živote krásu prežiť, pretože krása vyvoláva príjemné pocity a človek baží po príjemných pocitoch.
Dalo by sa očakávať, že vo väčších mestách pôjdu ľudia za hudbou, hoci aj nekomerčnou, zrejme viac? Je to tak?
Vo väčších mestách je rýchlejší život. Ľudia sú za 24 hodín schopní stihnúť aj dvojnásobne toľko vecí, čo inde. Sú schopní byť osem hodín v práci, sú schopní vyraziť do mesta, ísť si oddýchnuť a obetovať nejaké peniaze na to, aby si spríjemnili život. V tých menších ľudia potrebujú väčšiu motiváciu, aby prišli na koncert. Nejakú reklamu, dôkazy o tom, že na koncerte dostanú to, čo potrebujú a program kultúrneho podujatia v malom meste nie vždy súvisí s tým, čo ľudia chcú, čo od neho očakávajú.
Čo aktuálne chystáte, či už s Talent Transport alebo s inými projektmi?
Chystáme vydať prvý album. Už je nahratý, treba ho len vydať. Približne v máji by sme mali mať niečo v rukách. Ďalej sme urobili muzikál Deža Ursinyho v Bratislave, kde aj hráme. Je to krásne, 15 absolútne neznámych skladieb od Deža, ktoré nikto nikdy nepočul. Taktiež pripravujeme so zoskupením Bezmocná hŕstka album „Piesne pre klavír a violončelo“, ktorý bude obsahovať aj DVD s filmom o nahrávaní projektu. No a popritom učím na vysokej škole. Venujem sa disciplíne, ktorá sa volá solfeggio.
Pochádzate z umeleckej rodiny, viedli vás rodičia k hudbe odmalička?
K hudbe viedli staršieho brata, bola tam evidentná smernosť, čomu by sa mal venovať, a po skúsenostiach s ním sa rozhodli, že mňa nebudú do ničoho nútiť. Tak ma ani nenútili. K hudbe som teda inklinoval sám a už ako batoľa som objavil klavír.
Čo znamená byť skladateľom vážnej hudby v 21. storočí?
Dokázať sa zriecť statkov, drahokamov a blahobytu, ktoré to so sebou prináša. Iba ňou sa však nedokážem uživiť. Niektorí tvrdia, že to dokážu, ale podľa mňa to aj tak celkom nedokážu. Málo sa o vážnej hudbe píše, nie je po nej dopyt, národ je skôr vychovaný k tomu, aby sa zaoberal jednoduchšou a rýchlejšou hudobnou stravou.
Ako vnímajú vaši kolegovia zo sféry vážnej hudby fakt, že spolupracujete aj s komerčnými hudobníkmi?
Pravdupovediac neviem, pretože komunikujem len s minimom ľudí z tejto oblasti. Ale s ľudmi, ktorých si v tejto brandži veľmi vážim, som na túto tému rozhovor nemal, takže nepredpokladám, že to považujú za prekážku v našich vzťahoch.
V čom sa líši komponovanie vážnej hudby a skladania pre žánrovo odlišné projekty, napríklad Talent Transport?
Rozdiel je v tom, že v úžitkovejších žánroch hudby sa pri skladaní pesničky môže človek k výsledku dopracovať veľmi rýchlo aj napriek tomu, že hneď na začiatku mu bolo jasné, čo od samotnej hudobnej skladby očakáva. Vo vážnej hudbe je každé očakávanie na začiatku prekážkou a akékoľvek by aj bolo, vždy bude iné. Hudobná kompozícia v pravom slova zmysle je totiž javom, ktorý je absolutne samostatný, a ak ňou človek narába tým archaickým a vysokým spôsobom, zistí, že to nie je on, kto káže hudbe, ale hudba káže skladateľovi, ako ju má formovať. Skladanie pre Talent Transport je však niečo medzi. Pri nej nás dosť inšpiruje aj jamovanie.
Odlišuje sa nejakým spôsobom komponovanie hudby pre divadelné predstavenia? Tam hudba nestojí sama o sebe, dotvára dej, a tak je zrejme odlišný aj jej obsah. Na čo sa zameriavate vtedy?
Ja to nevnímam ako podriadenie sa, podľa mna je hudba v divadle skôr partner. Hudba v divadelnom predstavení zachráni to, čo sa nedá zachrániť bez hudby. Ak niet čo zachraňovať, hudba je ďalši kaliber umeleckého pôsobenia, ktorý zvyšuje celý výsledok o ďalší svoj kvalitatívny priestor.
Pýtam sa aj kvôli tomu, lebo podľa Mariána Vargu je dobrá filmová hudba taká, ktorú si pri filme človek nevšimne. Možno tam vidieť paralelu aj s divadlom?
Áno, je to de facto pravda. Čo sa týka divadla, je samozrejme možné tam hudbu vnímať aj osobitne, do akej miery sú schopní samotní protagonisti zaujať obecenstvo natoľko, aby neboli schopní vnímať tú hudbu len osobitne. Ak sú šikovní a dokáźu uchopiť pozornosť diváka, nebude mať dostatok priestoru na to, aby pozoroval ďalší vnem. Ak nie sú schopní, hudba vystupuje sama navonok.
Sledujete aj populárnu scénu? Ak áno, čo vám v nej chýba?
Nesledujem ju. Chýba mi v nej pravda, niečo, čo nie je infantilné. Chýbajú mi témy, ktoré sú v našej spoločnosti ľudské, dôležité, pretože svet nie je len o zábave, peniazoch a užívaní si života.
Ako sa vám spolupracovalo na projekte Hrana?
Marek Brezovský bol veľmi talentovaný človek aj hudobník. Mimoriadne vzdelaný, notopisec, schopný hudbu organizovať, so všetkou pokorou a potlačením svojho ega len kvôli tomu, aby vyjadril určitý jav. Písal hudbu ako denník. Jeho hudba mi veľmi sedí, som schopný ju čítať aj preciťovať, rozumiem jej a myslím si, že sa vo vážnej hudbe hýbem podobným smerom. Čiže je to môj kolega.
Aký bol váš prvý kontakt s tvorbou Mareka Brezovského?
K prvému kontaktu s jeho hudbou došlo v Lipanoch v kultúrnom dome v nedeľu, niekedy v roku 1999 alebo 2000. Zaujala ma, tak som sa snažil ju zohnať, napríklad aj od punkáčov na ulici v Košiciach, no márne. Keď som potom v roku 2004 prišiel do Bratislavy, tak sa to nejak zhmotnilo, začal som spolupracovať s Oskarom Rózsom na rôznych projektoch, a postupne sme prišli na to, že toto je to, čo musíme urobiť.
Kto vás inšpiruje pri skladaní hudby?
Vyhľadám predovšetkým ľudí, ulicu, stretnutia, rozhovory, zážitky, obyčajný život, ktorý žijeme na tejto planéte. Či už na Slovensku, v Česku alebo Rusku počúvam ľudské príbehy a čo ma najviac inšpiruje, je utrpenie človeka na tomto svete. To ma vie naozaj nakopnúť a potrebujem to niekde vyvetrať a do niečoho dať. Samozrejme sa však už stalo aj to, že som pretavil do hudby pozitívne emócie.
V pomerne mladom veku ste dostali prestížne ceny v oblasti kompozície, aký to má dopad na mladého človeka?
Bohužiaľ, v tomto štáte je vedomie skutočného umenia a komponovanej hudby strašne malé, takže ľudia nevedia, čo znamená dostať cenu Sergeja Prokofjeva v Petrohrade. Len v samotnej akademickej obci je to pre mňa vnútorný kameň, o ktorý sa môžem oprieť, a viem, že nie som na tom najhoršie.
Ak dostanete viacero ponúk, ktorý faktor najviac zaváži?
Zaváži hlavne to, aby som sa nestal súčasťou systému, ktorý sa snaží ľudí oklamať, že na tomto svete je dobre. Snažím sa robiť také projekty, ktoré konfrontujú človeka so skutočnou realitou. Nie je dôležitý žáner ani peniaze, častokrát robím projekty zadarmo a uprednostním ich pred inými kvôli tomu, lebo poskytujú ľudom emócie, ktoré sú pravdivé a nie sú chimérou.
Čo vás ešte čaká v budúcnosti aj mimo hudobnej sféry?
V určitom slova zmysle sa chystám dokázať neklamať. Neklamať hudbou, neklamať študentov v škole, a taktiež komukoľvek zdeliť, že snažiť sa nepoprieť pravdu je fantastická vec.
Ďakujeme za rozhovor.
Michal Mitrík
Foto: Autor
