Takých ako on sme tu už mali neúrekom. Takí ako on na im podobných spomínajú s láskou a úctou. A poctivo udržujú večný plameň spomienky na to najsvojstojnejšie obludárium, aké po našej Matke – živiteľke chodilo.
Biľak, Husák, Ľupták, Schuster, Gašparovič… Čo by som dal za to, keby som za tým ostatným menom mohol dať bodku a napísať, že bol posledným.
Myslenie v metaforách je veľmi presným myslením, jedným z najpresnejších. Pomocou metafor totiž svet vnímame, potom reflektujeme a nakoniec aj konáme. Preto – či sa to niekomu páči, alebo nie – obrazným tvrdením, že s Gašparovičom volíme aj svet krajčíra z Timravinej ulice, vypovedáme o nás a našej realite viac, než tie najvycibrenejšie intelektuálne analýzy.
Keď v USA zvolili Georga Busha jr., tamojší zabávači to recenzovali povzdychom, že najväčšie nešťastie tejto voľby spočíva v tom, že si Američania vybrali niekoho, s kým by si vedeli predstaviť ísť na pivo.
My si ale nevyberáme kamaráta z mokrej štvrte.
Sme civilizáciou symbolu a funkcia prezidenta je koncentrátom tohto faktu. Preto je hrozné, keď z úst človeka, ktorého časť populácie vníma ako mravnú autoritu, vychádzajú relativistické klišé o rovnakosti Gašparoviča a Radičovej. Argumentácia potratmi stráca svoju prieraznosť vo chvíli, keď pripustíme, že za všetkým sa v skutočnosti môže skrývať banálna, priam gýčová ješitnosť. Voči syndrómu nenahraditeľnosti, transformovanému do konštruktu „keď nie ja tak potom hoci aj klamár, zločinec a človek s mizerným charakterom a mentálnou výbavou“, zdá sa niet lieku.
Navyše, nevoliť neznamená, že prezidenta mať nebudeme. Táto možnosť neexistuje. Práve z tohto dôvodu nevoliť Radičovú znamená ticho akceptovať, že Gašparovič až tak nevadí. Neviem, či si tento luxus abstraktnej slobody môžeme dovoliť. Realita ani v tomto prípade nie je na strane tých, ktorí žijú v rozprávkovom svete Dobra a Zla.
Politika nie je božskou záležitosťou. Je rýdzo ľudská a preto rozhodovať sa medzi rôznymi stupňami vhodnosti/nevhodnosti kandidátov nie je prehrou ale prirodzeným nastavením systému.
Radičová nemá s Gašparovičom spoločné vôbec nič, okrem jednej veci – omylnosti. Martináková a Mikloško sa nás snažia presvedčiť, že im táto ľudská vlastnosť nebola Bohom nadelená. Pri všetkej úcte, neverím im.
Dať hlas Radičovej neznamená vo všetkom s ňou súhlasiť. A už vôbec nie vzdať sa práva permanentne jej pozerať na prsty a byť kritický k tomu, čo hovorí a koná. Dúfam, že ešte stále žijem v spoločnosti, ktorá svoj prívlastok „občianska“ nedala na index.
Chcem, aby bola prezidentkou Iveta Radičová. Nie preto, že by bola dokonalou ľudskou bytosťou, či nebodaj Dobrom, ale preto, že je pre mňa symbolom, za ktorý sa nemusím hanbiť, metaforou, o svete ktorej môžem s radosťou premýšľať a nesúhlasiť s ňou na úrovni, ktorá ma nedegraduje na ovcu.
Prezident tejto krajiny by sa nemal podobať 47 % tých, ktorí ho volili. Práve naopak.
A na pivo nech si každý chodí so svojím vlastným fiškusom.
