Pred 75 rokmi, 2. novembra 1938, došlo k Viedenskej arbitráži. Vtedajšie Československo prišlo arbitrážou o južné časti Slovenska, časť severnej Oravy a Spiša, a Podkarpatskú Rus. Maďarské vojská vstúpili vtedy aj do Rožňavy, okresným sídlom zvyšnej slovenskej časti sa stala Dobšiná.
Ako povedal pre agentúru SITA historik Ústavu pamäti národa Martin Lacko, arbitráži predchádzala Mníchovská konferencia, ktorá zásadným spôsobom zmenila rozloženie síl v Európe. Zúčastnené mocnosti konferencie zaviazali Československo k tomu, aby sa s nárokmi Maďarska aj Poľska vyrovnalo do troch mesiacov.
Maďarsko požadovalo odstúpenie všetkých oblastí obývaných väčšinovo Maďarmi na základe štatistiky z roku 1910. Na ostatnom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi mal byť vykonaný plebiscit o tom, či sa chcú obyvatelia pripojiť k Maďarsku. Tieto požiadavky vyústili do medzinárodného rozhodcovského konania, teda arbitráže. Rozhodnutie bolo podľa Lacka výlučne v rukách dvoch totalitných mocností, nacistického Nemecka a fašistického Talianska.
„Maďarská politika si naklonila fašistické Taliansko, s ktorým mala dlhodobo dobré vzťahy. Taliansko v zastúpení ministra zahraničia všemožne podporovalo maximálne zisky v prospech Maďarska, čím chcelo posilniť aj svoju pozíciu,“ povedal s tým, že z hľadiska Nemecka maďarsko-slovenský spor nebol podstatným.
Výsledkom spoločného rozhodnutia Nemecka a Talianska bola strata vyše 20 % územia Slovenska, ako aj obdobnej časti územia Podkarpatskej Rusi. Zo Slovenska to bolo presne 10 565 km, podľa posledného sčítania z roku 1930 tam žilo 852 332 obyvateľov, z toho 290 107 Slovákov, 506 208 maďarskej a zvyšok inej národnosti.
„Aj z dobových fotografií vidno, že revizionistické snahy mali podporu miestneho maďarského obyvateľstva. Osobitne jeho politických predstaviteľov na čele s J. Esterházym, ktorý – ako československý poslanec a občan – dlhodobo a intenzívne pôsobil v službách budapeštianskej politiky, pracoval na pripojení Slovenska k Maďarsku,“ povedal.
Miestne maďarské obyvateľstvo postupne podľa Lacka zistilo, že pomery na pripojenom (arbitrážnom) území sú po všetkých stránkach horšie, ako boli v Československu. „Ošiaľ z arbitrážneho rozhodnutia rýchle vyprchal a prišla každodenná tvrdá realita. Demokratické práva a slobody, zavedené v ČSR, boli rýchle odbúrané, rapídne sa prepadla hospodárska a sociálna úroveň,“ konštatoval historik.
Do všetkých dôležitých funkcií a úradov boli namiesto miestnych ľudí dosadení tzv. anyási, teda Maďari z územia medzivojnového Maďarska („Anyaország“). Rýchle sa šírili heslá „Minden drága, vissza Prága“ – „Všetko drahé, naspäť k Prahe“ a pod. „Najtvrdšou ranou pre obyvateľstvo pripojeného južného Slovenska boli však jeho krvavé obety v radoch maďarskej armády vo vojne proti ZSSR, ktoré dosiahli katastrofálne rozmery,“ konštatoval.
Na odstúpenom území začalo podľa Lacka masové vyháňanie najprv kolonistov, potom slovenskej i českej inteligencie, úradníkov, učiteľov a kňazov. „Maďari agilne likvidovali aj všetky dôležité hmotné pamiatky pripomínajúce Československo, ako napr. legionárske pomníky. Boli zrušené slovenské školy, obmedzená spolková činnosť, nastalo všemožné šikanovanie. To, čo Slováci dovtedy pokladali za samozrejmosť, sa im zrazu zdalo ako dar; na Slovensko nahliadali ako na zasľúbenú zem,“ povedal s tým, že preto niet divu, že počas celého obdobia okupácie trvali ich masové úteky na Slovensko.
Slovensko prišlo podľa Lacka arbitrážou o najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti. Nedozerné straty boli aj v priemyselnej a energetickej oblasti. Rozsekané boli hlavné cestné a železničné ťahy zo západu na východ krajiny.
Čo je pre Maďarov problematické?
Spoločnej histórii Slovákov a Maďarov, žijúcich na Slovensku, sa venuje portál Maďari.sk. „Sme ľudia, ktorým prekáža všeobecná neinformovanosť slovenskej verejnosti o Maďaroch a maďarskej menšine, ktorá žije na Slovensku. Prekážajú nám falošné správy, klebety a stereotypy, s ktorými sa stretávame každý deň,“ píšu jeho tvorcovia.
Chcú „stručne, jasne a zrozumiteľne“ vysvetľovať postoje maďarskej menšiny k závažným témam v politike, kultúre a histórii. „Chceme poskytovať alternatívy fám, ktoré čítame v diskusiách na internete či počujeme z úst politikov. Sú zdrojom vzájomného nepochopenia a nenávisti.“
Portál prevádzkuje neziskovka Okrúhly stôl Maďarov na Slovensku, Fórum Inštitút v Šamoríne.
V aktuálnom texte s názvom „Čo je pre Maďarov problematické na slovenskej interpretácii dejín?“, sa autorka Anita Radi zamýšľa nad interpretáciou spoločných dejín Slovákov a Maďarov, ktoré sú podľa nej jedným z hlavných zdrojov nedorozumení. „Na internetových fórach sme denne svedkami výmeny názorov, ktoré sú naďalej dôkazom toho, ako sa navzájom nepoznáme.“
V texte sa venuje učebnej látke z dejepisu, ktorá sa preberá na slovenských školách. „Ak čítame slovenské učebnice dejepisu, prvý a základný problém ich výkladov je, že sa pozerajú na dejiny jedine z národnostného hľadiska. (…) Aj slovenská historiografia teda vyberá a zhromažďuje iba tie fakty, ktoré sa nejakým spôsobom viažu k Slovákom.“
V prípade slovenských dejín je však podľa nej taký prístup často mätúci. Slováci totiž nedisponovali samostatným štátom, či samostatnou administratívou medzi 10.- 20. storočím, ale vyvíjali sa a žili v jednom spoločnom štáte s inými národmi, zdôrazňuje. „Týmto štátom bolo Uhorsko, alebo Uhorské kráľovstvo. V slovenských učebniciach je však tento fakt akoby opomenutý, a do popredia sa vkladá história jedine tej časti Uhorska, kde leží dnešné Slovensko.“
V texte „Uhorsko a Maďarsko“ Kálmán Petőcz pripomína, že Slovákom sa nepáči, že Maďari používajú označenie Magyarország aj na historické kráľovstvo sv. Štefana, ktoré sa rozpínalo v celej Karpatskej kotline, aj na štátny útvar, ktorý vznikol po I. svetovej vojne a tvorí len približne jednu tretinu rozlohy starého kráľovstva. „Ten prvý štát nazývajú Slováci Uhorskom, ten súčasný Maďarskom.“
Podľa neho Maďari zas nechápu, prečo Slováci trvajú na tomto rozlišovaní, keď takmer vo všetkých ostatných jazykoch je označenie rovnaké pre oba útvary – Hungary, Hongrie, Ungarn, Węgry, Вeнгри, Ungheria.
„Možno časom aj Slováci pochopia, ako sa na Slovensku často cítia príslušníci polmiliónovej maďarskej menšiny (v percentuálnom vyjadrení ich podiel presne zodpovedá podielu Slovákov v bývalom Uhorsku). Tiež žijú v štáte, ktorého názov je odvodený od väčšinového národa,“ uvádza.
„Napriek tomu, že tu žije trištvrte milióna príslušníkov menšín, vyžaduje sa od nich úcta k hymne, ktorá vyzýva: „zastavme ich bratia“ (pod čím sa myslia Maďari) a sú nútení počúvať vyjadrenia najvyšších ústavných činiteľov neustále ich obviňujúcich z nedostatočnej lojality,“ zdôrazňuje Petőcz s tým, že by sme sa nad týmito skutočnosťami mali zamyslieť a začať sa viacej chápať.
Foto: Archív
