Je až neuveriteľné, ako aj po 18-tich rokoch spoznávam mimiku tvárí, prirastených k funkciám. Ľudí, podobných tým, ktorých sme počas novembrových dní stretávali, keď nás, „nežných revolucionárov“, čakali zblednutí a vystrašení na chodbách svojich úradov.
Báli sa o seba samých. O svoju budúcnosť, kariéru. Nemyslím, že im aspoň trochu záležalo na osude krajiny, regiónu či mesta. Boli naučení pchať hlavu hlboko do piesku, aby nevideli nič, len svoj vlastný svetlý zajtrajšok.
A nikdy sa im neprihodilo nič tak zlé, aby mohli z tej zmeny naozaj zúfať. Pookriali oveľa skôr, než stihlo z ostatných naokolo opadnúť revolučné nadšenie. Dnes sú spravidla práve oni dobre zaopatrení. Zabalení do svojho nového života nahonobených pôžitkov.
Ich reč a mimika však neomylne prezrádzajú rytmus internacionály, tak dobre vžitý do ich novodobých tancov. Do ich samoľúbosti a slabo skrytej nevraživosti k slobode a demokracii.
Prechádzkou novembrovej Rožňavy spomínam na tie dni i súsošie, vyprevadené do vymyslenej minulosti, aby sa mohla prinavrátiť minulosť skutočná.
Tá, pri ktorej stojí za to zapáliť sviecu na pamiatku oných dní.
© Inforoznava.sk Belo Hefler
Ilustračné foto: archív redakcie
