Stretol som sa tu v diskusii s názorom čitateľa, že rozpočet mesta vraj nie je možné porovnávať s rodinným rozpočtom, ale iba so štátnym.
A že deficitný rozpočet môže byť pre mesto užitočný. Nesúhlasím s týmto názorom a i keď nemám ekonomické vzdelanie, podľa mňa logika zdravého sedliackeho rozumu nepustí.
Mesto nemôže mať deficitný rozpočet v tom zmysle, ako ho môže mať štát. To je nielen nezákonné v zmysle § 29, ods. (5) zákona č. 303/1995 Zz. o rozpočtových pravidlách, ale je to aj logicky nezmysel.
Mesto môže minúť iba to, čo reálne na minutie má, t. j. svoje oficiálne daňové príjmy a poplatky, príjmy z predaja mestského majetku a nakoniec požičané peniaze, ktorými zadĺži budúci, či budúce rozpočty. Keď ale predá všetok svoj predajný nehnuteľný majetok, tak môže zaťažiť nie len najbližšie rozpočty, ale aj rozpočty ďalších generácií.
Dnes sa naši radní pokúšajú predať lukratívne mestské nehnuteľnosti a mám taký dojem, že iba preto, aby neprišli o svoje pekné polročné, či ročné odmeny ani v čase krízy. No v čase krízy ich môžu predať logicky iba hlboko pod cenu, ktorú by mesto mohlo za ne utržiť v čase ekonomickej stability, či konjuktúry.
Nie že by som bol proti predaju prebytočného majetku, no podľa mna si na predaj majetku zvolili tu najnevhodnejšiu chvíľu. Nie len pre nízky výnos z predaja, ale aj pre výnimku z doterajších rozpočtových pravidiel, ktorú nedávno schválil náš parlament. Dočasne povolil výnosy z predaja majetku obcí a miest pouziť na bežné výdavky, t. j. dočasne (vraj iba počas krízy) povolil kapitálové príjmy obciam prejesť a nepoužiť ich (ako to bolo doteraz) iba na zveľadenie majetku mesta.
Prvý dôkaz zvolenia tej najnesprávnejšej chvíle predajov je už tu v podobe nepredaného a nepredajného mestského kina, ktoré dnes nikto nechce kúpiť ani za výkričnú cenu. Keď ho budú chcieť napriek tomu predať, bude musieť mesto značne zníziť aj tu základnú účtovnú (výkričnú) cenu. Pred rokom by ho možno predali aj za dvojnásobnú cenu a o take tri-styri roky možno tiež.
Mesto už zo svojej podstaty nemôže mať deficitný rozpočet tak isto, ako ho nemôže mať ani rodina. V tom sa tie dva rozpočty tiež veľmi podobajú. Keď rodina príde o všetky svoje bežné pravidelné príjmy, minie všetky peniaze za predaný majetok, ďalej minie aj všetko, čo si požičia a nebude schopná splácať požičané peniaze aj s úrokmi, pôjde samozrejme na bubon. A presne z tých istých dôvodov ako rodina, môže skrachovať (dostať sa do nútenej správy) aj mesto.
Tu nútenú správu by podľa mňa nepocítili ani tak bežní občania mesta, ako by ju pocítili zamestnanci a funkcionári mesta, pretože napríklad mne RVTV, či Rožňavské listy a ani služobné cesty mestských funkcionárov naozaj chýbať nebudú a svietiť a čistiť ulice sa musia aj počas nútenej správy.
A to je zas dosť podobné rodine, pretože ani členovia rodiny dnes neumrú od hladu, keď krachnú (dostanú sociálne dávky), akurát si nebudú môcť dovoliť to, čo si budú môcť dovolit iné, neskrachované rodiny (či mestá).
Na rozdiel od mesta (aj VUC-ky), štát môže minúť aj “neexistujúce” peniaze prijatím deficitného rozpočtu a tým sposobiť infláciu (znehodnotenie reálnych peňazí), čo štát (a nielen náš) robí vlastne neustále. A tie neexistujúce, či umelo natlačené inflačné peniaze nikto nikdy nikomu reálne vracať nebude. To sa len tak obrazne hovorí o zadlžovaní budúcich generácií, pretože keby neexistovala nami a dnes nezodpovedne spôsobená inflácia, peniaze našich detí by mali oveľa vyššiu hodnotu v ich reálnom čase.
Od roku 1990 som nezažil jeden jediný vyrovnaný, či prebytkový štátny rozpočet, skôr naopak. Za “mladého” Mečiara ročná inflácia dosahovala často aj viac ako 10 % (nie nejakých dnešných smiešnych 3 %) a vracali sme tie peniaze niekomu? Nikdy nikomu. Iba 1000 korún v roku 2008 malo takú hodnotu, ako možno 200 korún v roku 1992, čo je vlastne vracanie tých neexistujúcich peňazí, ktoré sme minuli formou deficitných rozpočtov v minulosti.
A na záver k schvaľovaniu prvej zmeny rozpočtu mi nedá poznamenať, že pokiaľ si naši poslanci odhlasovali miesto šetrenia hostinu, t. j. zvýšené výdavky najmä v kapitole bežných výdavkov, nútenú správu by si zaslúžili viac, ako ktokoľvek iný a kedykoľvek inokedy.
