Blížia sa ďalšie voľby, už tretie v tomto „super“ volebnom roku a zhodou okolností aj tretie krajské od vzniku VÚC.
V súvislosti s týmito poslednými tohtoročnými voľbami som sa tuším v Slovenskom rozhlase, stretol s otázkou, prečo ísť voliť a či vôbec ísť voliť predsedov a poslancov do VÚC.
Moderátora, ale aj diskutujúcich veľmi trápilo, že práve týchto volieb sa zúčastňuje málo voličov, dokonca od volieb k voľbám sa ich účasť znižuje. A nezamýšľali sa nad podstatou nízkej účasti voličov, ale iba nad tým, ako tie voľby zatraktívniť, aby sa bez akejkoľvek zmeny VÚC zvýšila účasť vo voľbách.
Ja si myslím, že to je úplne nesprávne chápanie nízkej účasti vo voľbách. Treba sa skôr zamyslieť nad opodstatnením samotných VÚC-iek, než nad technickým vyriešením zvýšenia účasti voličov.
Aj keď sa mi často zdá, že slovenskí voliči nevolia najlepšie (asi preto, že väčšinou nevolia podľa mojich predstáv), nízka účasť na voľbách je určite o niečom inom. Ľudia dobre vedia, či cítia, že v ktorých voľbách ide o niečo pre ich život dôležité a v ktorých ide v podstate iba o osudy volených zástupcov.
Podľa účasti na voľbách, najväčší vplyv na životy občanov našej republiky majú voľby a ich výsledok do národného parlamentu (NR SR), s čím sa ja s občanmi SR na sto percent stotožňujem. V poradí druhými najdôležitejšími voľbami, sú voľby do obecných a mestských zastupiteľstiev.
Naopak prezidentské voľby majú u nás v podstate iba prestížny, skoro len taký „športový“ charakter, určujú v zásade iba to, ako a kto bude našu republiku reprezentovať navonok. Reálny vplyv na náš život prezident nemá skoro žiadny, no účasťou vo voľbách sa radia k druhým s najvyššou účasťou. Ja to chápem tak, že človek je tvor súťaživý a pre svojho vybraného kandidáta je schopný zdvihnúť sa a ísť voliť.
A nakoniec tu máme voľby, ktorých výsledok má najmenší vplyv na náš život, čo potvrdzujú aj voliči svojou nízkou účasťou. Sú to voľby do Európskeho parlamentu (EP) a voľby do samosprávnych krajov.
Teraz nemyslím tým ani tak to, že EP alebo VÚC nemajú dostatok kompetencií a rozhodovacích právomocí, než to, že keby sme tam našich kandidátov za poslancov do parlamentov nevolili, ale losovali, bol by výsledok toho losovania na život nás, voličov, rovnaký, ako teraz, keď si ich volíme.
Správnosť tohto môjho tvrdenia mám overenú v praxi. V prvých voľbách vyhral voľby predsedu KSK pravicový politik a poslaneckú väčšinu mala tiež pravicová väčšina a naopak v historicky druhých voľbách do KSK vyhral voľby úplný protiklad prvého predsedu, to jest ľavičiar a v parlamente mala väčšinu tiež ľavica.
Nepoznám jediného obyvateľa KSK (samozrejme okrem zvolených poslancov a možno pár novinárov), ktorý by zaregistroval nejaké podstatnejšie rozdielnosti prvého volebného obdobia, oproti druhému.
A to napriek tomu, že samosprávny kraj má značné kompetencie v oblasti školstva, sociálnych služieb, zdravotnej starostlivosti, kultúry, dopravy, územného plánovania, či regionálneho rozvoja.
Nemocnice, stredné školy, sociálne a kultúrne zariadenia, či údržba ciest je stále na rovnakej úrovni, alebo ak aj nejaké zmeny v druhom volebnom období oproti prvému nastali, bežný občan ich je sotva schopný registrovať.
Napriek tomuto poznaniu som sa, možno paradoxne, rozhodol kandidovať na poslanca KSK.
A prečo?
Rozhodol som sa kandidovať preto, aby som sa pokúsil tento podľa mňa nie dobrý stav KSK zmeniť, t.j. zefektívniť a dosiahnuť väčšiu zmysluplnosť samosprávneho kraja.
Pokiaľ budem vo voľbách úspešný, vo všetkých oblastiach budem navrhovať a presadzovať také riešenia, ktoré budú znižovať rozhodovacie právomoci KSK v prospech rozhodovania samotného občana, v zmysle princípu subsidiarity, podľa ktorého sa najmä politické, no aj ekonomické, rozhodnutia majú prijímať čo najbližšie pri občanovi.
A najbližšie pri občanovi je podľa mňa občan samotný.
