Zvláštne, veľmi zvláštne sa musel čítať Démon súhlasu, keď v roku 1956 na pokračovanie vychádzal v Kultúrnom živote.
Vtedy, s podtitulom „Fantastický traktát z konca jednej epochy“, bravúrne odčarúval prelud o kulte osobnosti, ktorá si zmyslela súdiť o vôni kytičky a tento súd spraviť záväzným pre pár miliónov nosov.
Najprv krátko k príbehu: socialistický spisovateľ Bartolomej Boleráz a činiteľ Valizlosť Mataj pri lete vrtuľníkom havarujú až sa im roztečú mozgy. Pracovníci Vzdušných síl obetujú aj drahé semišové topánky, mozgy im popracú a pomiešané lopatami naložia naspäť do hláv. Bartolomej, ktorý dostal viac z mozgu svojho kolegu Valizlosťa ako zo svojho, pozoruje, že sa vlastne nič nezmenilo – aj keď mal predtým vlastný mozog, často rozmýšľal mozgom iných. Keď navyše z úst ostatných činiteľov počuje, ako aj po smrti naplnia ich „spoločný odkaz“, prebudí ho táto „lož bez hraníc“ z mŕtvych a rozpráva… O stroskotaní, zrade a démonovi súhlasu.
Rovnako bizarná ako samotný príbeh je aj ním pretkaná červená nitka – predstava, že o veciach sa nediskutuje a tie sa predžuté a natrávené bez rozmyslu už len lačno hltajú.
Áno, táto predstava vyzerá hrozivo, sebamenším vládcom Figurom a ich podržtaškám však nedá veľa námahy uvidieť sa v nej ako v zrkadle. Tak napríklad taký Valizlosť Mataj, Bolerázov priateľ a nadriadený v Zväze spisovateľov, nechal sa opojiť mocou v „oblasti myslenia“. Stačilo mu natlačiť si do hlavy základný ideový kaleráb, nerozmýšľať o jeho správnosti, ale ho naopak vetviť, rozmieňať na drobné a kŕmiť ním všade tam, kde je treba.
Lúsknutím prsta objektívne a s konečnou platnosťou tak mohol Mataj posudzovať, hodnotiť, vyzdvihnúť či zatratiť akýkoľvek umelecký počin. Pod váhou jeho umelohmotnej autority potom „osem miliónov výtlačkov novín tvrdí, rozhlasové stanice hlásajú, armády celesvetových knižničných, propagandistických, vedeckých a popularizačných pracovníkov rozvádzajú, vysvetľujú, aplikujú, učia, hlásajú: kytička rozvoniava, dojemnou vôňou naplňuje ovzdušie našej epochy.“
Ťažko je hrať sa na vzdorného voľnomyšlienkára, keď masy uznávaných inštitúcii a pohlavárov kážu inak. Nutkanie privoňať si ku kytičke navyše potláča pocit neodôvodneného povýšenectva: kto som ja, aby som protirečil väčšine? Ako si dovoľujem pochybovať o myšlienke, ktorej univerzálnosť istotne vyvstala z túžby po všeobecnom blahu a dobre?
A čo ak si takúto otázku položia aj tí, ktorých všetci ostatní považujú za nositeľov a pôvodcov tejto myšlienky?
Ešte zvláštnejšie sa Démon súhlasu musel čítať v roku 1963, keď doplnený o rozprávku „O vládcovi Figurovi“ vyšiel knižne vo vydavateľstve Československý spisovateľ. Vtedy už bolo jasné, že kytička nesmrdí len kultom Stalinovej osobnosti ale aj tými, ktorí ju výdatne hnoja a polievajú (resp. že smrdí sama o sebe). Aj na tomto fronte bol Tatarka prenikavým vizionárom: dôkazom o tom nech je ironické ‚poučenie z krízového vývoja‘ v závere pamfletu, keď sa z Valizlosťa Mataja stáva obetný baran a jediný vinník za všetko okultné zlo v socialistickom zriadení.
Nie nekritické prikyvovanie funkcionárov a príslovečnej väčšiny, nie neschopnosť človeka zharmonizovať vnútorný a vonkajší život, nie schizofrénia názorov a záujmov jednotlivca – jeden cínový vojačik na odstrel a má byť po problémoch. A opäť: „osem miliónov výtlačkov novín tvrdí, rozhlasové stanice hlásajú…“
Aj keď toto konštatovanie vôbec neupokojuje, zvláštne sa Démon súhlasu čita i dnes, keď vychádza v novom prebale s layoutom Erika Jakuba Grocha & Martina Grocha vo vydavateľstve Artfórum. Tatarkova satira je síce brilantným svedectvom o dianí svojej doby, možno je aj vyrovnaním sa autora s jazvami svojho svedomia, určite je ale svojimi presahmi evanielijom filozofie dneška, zajtrajška, pozajtrajška…
Každá éra – tak aj naša – sa len tak hmýri zásadovými úbožiakmi, ktorí sa stoj čo stoj zanovito bránia pochybnostiam o správnosti svojej svätej tézy a páchajú v jej mene násilie na iných. Každá éra – tak aj táto aktuálna – pozná svoje figúrky, ktoré radi dablujú myšlienkové pochody druhých – či už z neschopnosti, lenivosti alebo oportúnnosti.
A napokon, je tu kytička. Dnes môžeme slobodne povedať, či rozvoniava alebo páchne. Môžeme si vyberať zo stoviek odtieňov jej farieb. Môžeme sa do zbláznenia hádať o jej kráse či nekráse.
Smieme ale skutočne pochybovať o tom, či to, čo držíme v ruke, je fakt kytička?
————————-
Dominik Tatarka: Démon súhlasu / Vydavateľ: Artfórum / Rok vydania: 2009 / Väzba: tvrdá väzba / Počet strán: 104 /
Ďalšie diela vydané v roku 2009 Artfórom: Panna Zázračnica, Prútené kreslá
