V roku 1970 sa Československo naplno „normalizovalo“. Na všetkých pracoviskách, v továrňach aj na úradoch prebiehali previerky. Cenzurovala sa výučba, zakazovali sa knihy a časopisy, rušili sa divadlá, tisíce odporcov nového režimu stratili prácu a boli najrôznejšími, väčšinou nechutnými a mimoriadne zákernými spôsobmi prenasledovaní a šikanovaní. Slobodné a verejné prednášky sa už v Prahe nekonali takmer nikde – s výnimkou sanatória Bohnice.
Známa liečebňa pre psychicky chorých sa zhodou bizarných okolností stala jediným miestom v hlavnom meste ČSSR, kde sa zrodila séria pololegálnych podujatí o myšlienkových a duchovných smeroch západu i východu. Príznačné, že normálne myslenie sa už smelo prejaviť len v blázinci.
No nebolo to v dejinách prvýkrát, ako vieme od Markíza de Sade, Bulgakova a mnohých ďalších. Koniec koncov, ústami blázna neraz prehovárala vyššia pravda ohlasujúca budúcnosť. V Bohniciach sa hovorilo o jóge či vegetariánstve, čiže o témach, ktoré aspoň čiastočne súviseli so zdravím, ale rozhodne nepatrili k myšlienkovému mainstreamu doby.
K údivu príslušníkov undergroundu sa na programe objavil aj Egon Bondy s prednáškou o taoizme. Niečo nevídané v krajine, kde námety diktovali myšlienky Lenina a Brežneva, Husáka či Biľaka. Egon Bondy koncom šesťdesiatych rokov takmer oficiálne debutoval ako básnik, ale napokon bol celý náklad jeho knihy zničený. Po krátkej a úspešnej akademickej kariére a niekoľkých vydaných filozofických dielach sa opäť ocitol na periférii spoločnosti.
Očakávanie pred jeho verejným vystúpením bolo veľké a atmosféra neistá. Bondy prišiel do Bohníc oblečený vo svojom ošúchanom zelenom hubertuse a so zodratou baretkou na hlave. Guru sa v prostredí psychiatrie cítil ako doma, väčšinu života totiž prežil s fiktívnym preukazom duševnej choroby a založil opozičnú generáciu „invalidných súrodencov“ s minimálnym príjmom, ale aspoň akou-takou slobodou.
Rozložil si na stôl poznámky a ako zvyčajne z hlavy prednášal o Tao-te-ťingu a jeho tvorivej energii. V publiku sa to hemžilo ľuďmi zo subkultúry a disentu. Podobné témy sa už dali počuť iba na utajených bytových seminároch.
Pokiaľ Bondy hovoril o tao, bolo všetko viac-menej v poriadku. Lenže po polhodine rečník zvoľna prešiel od taoizmu k maoizmu. Jedno písmeno, ale zásadná zmena. Dnes to tak nevyznie, ale treba si uvedomiť, že v tom období napätie medzi Sovietskym zväzom a Čínou vrcholilo. Brežnev útočil na Mao-Ce-Tunga, ktorého na titulkách novín v celom východnom bloku nazývali zradcom a zapredancom. (Čínsky model komunizmu sa všeobecne považoval za oveľa progresívnejší ako skostnatený sovietsky.) Šuškalo sa dokonca o možnom vojenskom konflikte medzi dvoma veľmocami.
Bondy rozvíjal myšlienky maoizmu a pritvrdzoval. Publikum naňho neveriacky zízalo. V sále nastal nepokoj. Bondy čoraz vášnivejšie interpretoval Mao-Ce-Tunga a vyzýval na revoltu voči sovietskej okupácii. Ľudia šaleli, od nadšenia aj od strachu. Niektorí v panike odchádzali, pretože tušili katastrofu, iní len neveriacky otvárali ústa.
Bondy vášnivo prednášal o potrebe postaviť sa zoči-voči okupantom prípadne aj vojensky. Také dačo si nik v krajine nedovolil. Na záver plamennej reči vyzval poslucháčov, aby sa po príchode domov ozbrojili a zaútočili na sovietske jednotky umiestnené v krajine. Potom si s pokojom zenového majstra zbalil papiere, poďakoval sa za pozornosť a odišiel z Bohníc naspäť domov.
Michal HVORECKÝ / Hvorecky.sk
Zaznamenané podľa rozprávania očitého svedka Jana Vodňanského 4. októbra 2010 v Strahovskom kláštore v Prahe.
