Je to také malé šidlo, ktoré treba mať na očiach vždy. Provokuje spolužiakov, robí im zle. Berie im veci, ničí ich. Nikdy nemá zošit, knihu alebo funkčné pero. Na hodinách sa nudí, radšej by sa hral.

U spolužiakov je neobľúbený. Neraz mi už vraveli, že by si želali, aby s nimi do triedy nechodil. Jeden z nich mi prezradil, že aj naschvál ho provokujú – dúfajú, že raz mu rupnú nervy a spraví niečo tak strašné, že ho zo školy vylúčia.

Keď mám dozor, väčšina mojej pozornosti je venovaná jemu. Aby nespravil nejakú hlúposť. Aby niekomu neublížil. Aby niekto neublížil jemu.

Nikdy ma ráno nezabudne pozdraviť. Ani keď odchádza. Môže to znieť ako malichernosť, ale nie je. Pozdravy miznú tak, ako miznú včely. Donedávna úplná samozrejmosť, dnes niečo takmer výnimočné. Aj táto zdanlivá drobnosť mi naznačuje, aký je vnímavý.

Hovorí, že ma vidí tými svojimi veľkými plachými očami, a že aj on chce byť videný. Máva aj svetlé chvíľky. Vtedy, keď sa na hodine pristavím pri ňom a hovorím len s ním. Vtedy je usilovný a snaží sa. Keď ho pochválim, robí ako drak.

V triede mám však ďalších (takmer dvadsať žiakov). Niektorým sa to nepáči. „ Načo sa ním zapodievate? Je to len strata času,“ frflú. Pri takých rečiach sa vždy zháčim – môžu takto uvažovať 10-11 ročné deti?

Dnes si pripomíname 74 rokov, odkedy bol v Európe porazený fašizmus. No, pripomíname. Pre mnohých je dnešný deň dňom voľna, čo je super, lebo sa nejde do práce, ale je to aj mrzuté, lebo obchody sú zatvorené. Nejedna slovenská rodina strávila dnešok v kolónach do Rakúska a Poľska a v obchodných domoch.

Pripomínať si porážku fašizmu alebo to, čo táto ideológia hlásala, ale nie je len o jednom dni. Prieskumy volebných nálad prezrádzajú viac. Druhou najsilnejšou stranu je podľa tých posledných strana, ktorá síce tvrdí, že s fašizmom nemá nič spoločné, svoje úspechy ale slávi vďaka tomu, že neváha prstom ukazovať na celé skupiny ľudí. Že používa hrubé slová, že navrhuje rýchle riešenia.

Je ľahké označiť niekoho za parazita, tvrdiť, že je lenivý, že sa mu nechce a že je príčinou toho, čo dnes nefunguje a čo je postavené na hlavu. Čím sa ale previnil chlapec z môjho príbehu?

Takýchto detí je veľa. Ich budúcnosť nie je svetlá – mnohých by najradšej ukameňovali aj ich vlastní. Či by sa ho zastala jeho rodina? Netrúfam si povedať. Nie všetci máme rovnaké šance, lebo nie všetci máme šťastie.

Nie v každej rodine je dostatok – financií, pozornosti, lásky. Nie každý má silu a možnosti tomu uniknúť, obzvlášť, ak je to dieťa. Nezabúdajme na to.

Predtým, ako niekoho odsúdime, len na chvíľku sa zamyslime – konali by sme na jeho mieste, v jeho podmienkach inak?

Len trošičku empatie v každodenných situáciách. Potom pokojne môžeme 8. máj oslavovať nakupovaním.

Ilustračné foto: Shutterstock