Na titulnej strane je prázdne hojdacie kreslo stojace pri presklenej stene. Záves je odhrnutý, akoby bolo dôležité vedieť, čo sa odohráva na ulici.
A prázdnej. Neprítomnosť živej bytosti na jednej strane neruší, rovnako však môže vydesiť – večnosť odišla spolu s človekom. Neprítomnosť je názov najnovšieho výberu z poézie Wislawy Szymborskej z dielne vydavateľstva Slniečkovo.
V časoch, keď už hádam jedinou úlohou umenia zostalo šokovať, môže byť intímna básnická výpoveď snáď len útočiskom tých, ktorí ešte nezanevreli na jemnosť slova a subtílnosť verša vyvažovanú bohatosťou obrazov a významových odtienkov myšlienok a pocitov, ktorými sa možno prehrabávať osamote, či zdieľať v súkromí s priateľmi.
Szymborskej verše z kompilačnej zbierky Neprítomnosť v prvom momente môžu zaskočiť svojou formálnou jednoduchosťou a intelektuálnou čistotou. Jednotlivé motívy a obrazy nerušia abstraktnosťou, nemajú v sebe nič z prenikavého snobstva súčasných do seba uzavretých básní, pri čítaní ktorých sa často stratíme už v druhom verši. Prvá sloha je potom zároveň aj tou poslednou, ktorú prečítame.
Jednoduchá metaforickosť je zároveň kľúčom k svetu básne, v ktorom možno nájsť čriepky aj tých našich svetov. Rozumieme im, pretože sme vo svojej podstate dobrí, hoci dušu mávame / nikto ju nemá bez prestávky / a navždy. V tom najhlbšom vnútri k sebe nemôžeme nebyť úprimní a Szymborska to vie. Preto nepoučuje, nedohovára, nekádruje. Pozná človeka, vie o jeho slabostiach i gigantických osobných výhrach, hoci pre ostatných môžu zostať nespoznané.
Zo sto ľudí / je tých, ktorí vedia všetko lepšie / – päťdesiatdva; / neistých každým krokom / – takmer celý zvyšok; / pripravených pomôcť, / ak to nepotrvá dlho / – až štyridsaťdeväť; /vždy dobrých, / lebo nevedia inak / – štyria, no možno piati; / Ironický odstup je v jej prípade spôsobom, ako nedopustiť mravoučný dogmatizmus čiernej a bielej. Sme malí, zákerní, smiešni, groteskní. Ale práve preto krásni a vzácni. Nie preto, že iní už byť nemôžeme, práve naopak. Ľudská jedinečnosť je zakomponovaná v tom, že sa zo seba ešte stále dokážeme smiať. Naše charaktery kreše do dokonalej podoby sarkazmus a sebairónia.
Nechuť absolutizovať kohokoľvek a čokoľvek vychádza z poznania a uznania človečej ľudskosti: Všetko – / slovo bezohľadné a naduté. / Malo by sa písať v úvodzovkách. / Tvári sa, že na nič nezabúda, / že zhromažďuje, zahŕňa, obsahuje a má. / A zatiaľ je len / úlomkom víchrice. Nie je nič, čo by zostávalo rovnaké, absolútne, dané. Neprítomnosť čohokoľvek v istom okamihu je pozitívnou správou: vo chvíli, ktorá bude nasledovať, sa totiž to očakávané, chcené, odtrpené či vymodlené určite objaví. V celej svojej grotesknej kráse a nádhernej nedokonalosti.
Zmena a premena, objavovanie sa a miznutie, zaznamenávanie neexistencie a uskutočnenia – v tejto špirále sa pohybuje Szymborska a svedčí jej to. Rozpráva tak o láske (Vravia, / že prvá láska je najdôležitejšia. / To je veľmi romantický, / ale nie môj prípad. / Niečo medzi nami bolo a nebolo, /dialo sa a zmizlo. ), očarení (Možno v zmätku / alebo v roztržitosti, / možno si nepamätali, / že krátky čas / sa milovali navždy. / Nakoniec, nie je isté, / že to boli oni. / Možno z diaľky to tak vyzeralo, / ale zblízka nie.) i samotnom živote (Keď vyslovujem slovo Budúcnosť, / prvá slabika je už minulosťou. / Keď vyslovujem slovo Ticho, / ničím ho. / Keď vyslovujem slovo Nič, / tvorím niečo, čo existuje.).
Zaujímavé je použitie paradoxu, ktorý používa – okrem spomínanej irónie – na zachytenie nestálosti v prebývaní človeka na sveta: Môj nepríchod do mesta N. / sa udial presne. / Upozornil ťa neodoslaný list. / Stihol si neprísť v predpokladanom čase. Fascinácia plynutím, ktorého súčasťou a východiskom je práve prechod z jedného pólu do druhého, je charakteristická pre Szymborskej písanie ako celok.
Pominutie, strata a znovuobjavenie v jemnej no dôležitej obmene je neustále v centre jej uvažovania, hoci samotné písanie akoby sa dialo len tak, mimochodom. Nikam nás netlačí, do ničoho nenúti, jej lyrika, založená na príjemne melodickom voľnom verši akoby prichádzala z oblakov, nie však zhora, pretože kto pozerá zhora, / ten sa najľahšie mýli. Obraz oblakov je skôr metaforou neuchopiteľnej prítomnosti, ktorú síce nevieme obsiahnuť ani si ju podmaniť, práve preto sme s ňou však bytostne zviazaní.
Hoci v porovnaní s oblakmi / sa život zdá byť pevným, / skoro až trvalým a takmer večným, je to skôr sebaprežívaním a sebainterpretovaním ako reálnym stavom. Ten sa odohráva jediným možným spôsobom bez ohľadu na fyzické prichádzanie a odchádzanie ľudských bytostí: Nie sú povinné umierať spolu s nami. / Nemusí ich byť vidieť, aby plynuli.
Szymborskej písanie je výnimočné a objavné svojou filozofujúcou jednoduchosťou, temer až jedno-duchosťou. Kladie otázky bez nátlaku opytovacej vety, nechce verejne deklarované odpovede. Vie, že na to je potrebné súkromie, v ktorom netrpí dôstojnosť ani poctivosť žiadneho človeka.
Lebo sme malí a slabí a dušu nemáme vždy pri sebe. Jej chvíľková neprítomnosť však nedáva nikomu právo kádrovať ani súdiť. Zo sto ľudí je totiž schúlených, zranených / a bez majáku v tme / – osemdesiattri, / skôr či neskôr; / hodných súcitu / – deväťdesiatdeväť; / smrteľných / – sto zo sto. / Počet, ktorý sa doposiaľ nezmenil.
Wislawa Szymborska sa narodila v poľskom Kórniku, od svojich ôsmich rokoch žije v Krakowe. Počas II. svetovej vojny ju deportovali na nútené práce do Nemecka. V roku 1945 začala študovať poľský jazyk a literatúru a neskôr sociológiu na Jagelovskej univerzite v Krakowe. Školu nedokončila kvôli svojej zlej finančnej situácii.
Počas obdobia stalinizmu stála na strane oficiálnej ideológie, v roku 1953 sa spolupodieľala na ohováračskej kampani voči skupine katolíckych kňazov z Krakowa, ktorých neskôr zavraždili. Hoci jej prvá kniha vyšla už v roku 1949, neprešla cenzúrou kvôli „nedostatočnej socialistickosti jej básní“. Neskôr jej vyšla zbierka Dlatego zyjemy, ktorá obsahovala aj budovateľské básne.
Od druhej polovice 50. rokov sa, podobne ako mnoho iných poľských intelektuálov, začala odvracať od oficiálnej straníckej línie. Tu sa začali jej kontakty s poľskými disidentmi, od roku 1957 prispievala do krakowského mesačníka Pismo, či do emigrantského časopisu Kultura, vychádzajúceho v Paríži. V 80. rokoch sa jej opozičné aktivity zintenzívnili, najmä spoluprácou pri vydávaní samizdatového periodika Arka, kde písala pod pseudonymom Stanczykowna.
V 90. rokoch sa jej básnické dielo dočkalo uznania v podobe Goetheho ceny, Herderovej ceny a najmä Nobelovej ceny za literatúru (1996).
