Je 3-násobným majstrom sveta v rýchlostnej cyklistike a zlatým medailistom olympiády v Montreale. S bicyklovaním začal ako trojročný a definitívne skončil po autonehode v r. 1993, keď si zlomil chrbticu. Bol členom výkonného výboru SOV a trénerom reprezentácie. Od r. 2001 je prezidentom Slovenského cyklistického zväzu – Anton TKÁČ.
Aké bolo vaše detstvo? Inšpirovalo vás k tomu, aby ste začali s cyklistikou?
Mal som rok, keď sme sa s rodičmi presťahovali kvôli práci z Lozorna do Bratislavy. Bývali sme na sídlisku, kde boli tri školy a jedno veľké športové ihrisko. Vyrastal som v prostredí, v ktorom boli veľmi dobré podmienky na športovanie. Už ako trojročný som chodil na preteky trojkoliek a vždy som ich vyhral. Šalel som za športom. Robil som atletiku, futbal aj hokej. Ako žiak som vyhral Veľkú cenu Večerníka, Majstrovstvá Slovenska v behu na 50 metrov, bol som tretí v skoku do výšky. Ale cyklistika bola pre mňa iná, silná… Hoci je to možno hlúposť, cítil som vôňu bicykla a to ma za ním tiahlo. Šport ma fascinoval a celý život, až do roku 1993, som preň robil všetko.
Spomínate si ešte na svoj prvý bicykel?
Nikdy som nemal vlastný bicykel. Bol som veľmi temperamentný, rodičia mi ho nechceli kúpiť, pretože sa báli, aby som si niečo neurobil. Keď som sa neskôr dostal do štátnej reprezentácie, bicykel som dostal od klubu, alebo od štátu. Ale vždy som cítil jeho vôňu…
Ste trojnásobným majstrom sveta v cyklistickom šprinte, na olympijských hrách v Montreale ste v tejto disciplíne získali zlatú medailu. Ktoré víťazstvo pre vás znamenalo najviac?
Každý si myslí, že je to zlato z olympiády. Pre mňa to ale bol svetový šampionát v roku 1978. Mal som 27 rokov a trištvrte roka predtým som oznámil, že končím s cyklistikou. Bol som unavený z cestovania, chcel som žiť rodinným životom, keďže som bol už ženatý. Nakoniec ma ale prehovorili, aby som sa ešte vrátil. Pol roka som netrénoval, nikto nepredpokladal, že na majstrovstvách skončím dobre, tobôž nie, že vyhrám. Ja som si ale za ten pol rok veľmi oddýchol – hrával som tenis, chodil som plávať a behať. Na majstrovstvá som odchádzal s obavami, nevedel som, čo bude. Všetci ma odpísali, pamätám si ešte, že zahraniční novinári kládli na prvé štyri priečky Nemcov. Ale tým, že som bol odpočinutý a nerobil som to z donútenia, ale z dobrej vôle, išiel som do toho naplno a postupne som tých Nemcov vyraďoval. Svetoví odborníci v cyklistike vtedy vyslovili názor, že to boli moje najlepšie preteky, kde som znásobil všetky svoje skúsenosti, pretože som ich porazil hlavou a technikou. Najdôležitejšie ale bolo, že som mal vtedy chuť a bol som v pohode.
Mali ste nejaký športový vzor?
V začiatkoch mojej aktívnej cyklistickej kariéry som obdivoval Daniela Morelona (desaťnásobný majster sveta cyklistickom šprinte – pozn. red.) Keď som mal 15 rokov, prijali ma do cyklistického oddielu Slovan. Do Bratislavy vtedy prišla svetová cyklistická špička, medzi nimi aj Daniel Morelon. Vtedy som bol z neho hotový.
Aký to bol pocit, keď ste ho o pár rokov neskôr porazili na olympiáde v Montreale?
Ja som ho porazil už skôr. Už tri roky po našom stretnutí v Bratislave, len vtedy ma ešte nepoznal. Cyklistika sa v tom období rozdeľovala na profesionálnu a amatérsku, ale keď som bol na veľkej cene Milána, urobili výnimku a amatérom dovolili súťažiť s profesionálmi. Išiel som s ním do jazdy, v ktorej ma zrejme podcenil a mne sa podarilo šikovne ho poraziť. Nakoniec sa však cez opravnú jazdu dostal ďalej a vyhral celý pretek. Skončil som vtedy asi jedenásty, ale bol to obrovský úspech. A, samozrejme, fantastický pocit.
V čom spočívalo tajomstvo vášho úspechu?
Jeden ruský fyzik, ktorý sa podieľal na výrobe vodíkovej bomby, povedal, že človek dosiahne to, čo chce, len vtedy, keď to robí s entuziazmom a s oduševnením. Ja som taký bol, nič som nenechal na náhodu, trénoval som aj keď bolo vonku mínus pätnásť.
Ovplyvnili úspechy v profesionálnej kariére váš súkromný život?
Veľakrát som si kládol túto otázku. Získal som veľa priateľov, precestoval svet, našiel som isté uspokojenie a pokoj, ktoré ma naďalej sprevádzajú životom. A vôbec nie je pravdou to, čo sa hovorí, že keď sa človek niečomu profesionálne venuje, je to na úkor niečoho. Myslím si, že som nič nestratil, všetko som dohnal. Keď som študoval a spolužiaci išli po skúškach oslavovať, ja som musel ísť na tréning, ale neskôr som si to vynahradil.
Pociťovali ste po prvom veľkom úspechu na svetovom šampionáte v Montreale zo strany verejnosti, alebo trénerov nejaký tlak na vaše výkony?
Ten tlak som pociťoval už ako trojročný, keď som prvýkrát vyhral na trojkolke. Už vtedy som cítil zodpovednosť, ktorá sa vekom stupňovala. Mnohým športovcom to zväzuje ruky. Ale mňa to ovplyvňovalo pozitívne. Na tréningu som sa nikdy nevedel podať taký výkon, ako na pretekoch pred divákmi.
Ako môže športovec bojovať s takýmto tlakom?
Je to veľmi rôznorodé. Ja som mal ale vlastnú metódu. Keď som mal trošku voľného času, išiel som v Bratislave na Železnú studničku. Ľahol som si a počúval zvuk potoka.
Zmenila sa úroveň cyklistiky, možnosti a výkony športovcov od čias, keď ste sa jej aktívne venovali?
Vyvinuli sa nové technológie. Športovci majú pevnejšie a ľahšie bicykle, aerodynamické kombinézy, ktoré kladú menší odpor. Menia sa aj metódy aplikované na tréningoch. Zvýšilo sa tréningové zaťaženie, trénuje sa viac, ale na druhej strane sú k dispozícii novšie a oveľa lepšie spôsoby regenerácie, napríklad kryokomory, kde vás na niekoľko minút zamrazia. Ak si športovec dopraje kvalitnú regeneráciu, dokáže viac zaťažiť svoj organizmus a podať tak lepší výkon. V mojej disciplíne sa cyklisti za tie roky zlepšili zhruba o tri-štyri desatiny sekundy.
Stotožňujete sa s názorom, že vrcholová cyklistika nie je len o športovcoch, ale aj o ľuďoch, ktorí stoja za nimi?
Áno, tak to bolo stále. Za výkonom jednotlivca je tímová práca – musí tam byť špičkový mechanik, lekár, masér, sparing partneri, podpora rodičov, priateľov, dobrý kolektív… Ak je človek sám, je stratený, nemá šancu.
Cyklistické preteky sú čoraz častejšie spájané s pozitívnymi dopingovými nálezmi. Prečo je to tak?
Každé odvetvie športu je s tým spojené. O cyklistike sa však píše najviac. V ostatných športoch sa nerobia také pravidelné kontroly. Na cyklistických pretekoch Tour de France sa každý deň kontrolujú prví traja plus ďalší, náhodne vylosovaní. Napríklad v NHL sa nič také nerobí, hokejisti hrajú tri zápasy za týždeň, cestujú tisícky kilometrov, popritom musia trénovať, zregenerovať sa… Je to peklo.
Momentálne pôsobíte ako prezident asociácie Zväzu slovenských cyklistov, boli ste aj trénerom. Zmenili sa osobnostne ľudia, ktorí sa venujú cyklistike?
Keď som aktívne bicykloval ja, nebolo toľko možností na rozptýlenie. Dnes je doba iná, športovci majú väčšie možnosti. Na druhej strane, veľa ľudí je pohodlných, trpí nadváhou a to všetko je len výsledkom ich životného štýlu.
Na základe čoho ste ako tréner vedeli odhadnúť, či má dieťa predpoklady stať sa dobrým cyklistom?
Robil som trinásť rokov trénera štátnej reprezentácie. Keď mi doniesli nejakého chlapca, hodil som mu loptu a nechal ho hrať futbal. Keď vidíte, že je rýchly, pohotový, má periférne videnie a vie, kde má spoluhráčov, tak viete, že z neho niečo môže byť. V dráhovej cyklistike deti vždy začínajú behom, skokmi znožmo, na bicykel si sadajú až neskôr.
Majú v dnešnej dobe cyklisti dostatočné možnosti na to, aby neustále napredovali?
Bohužiaľ musím povedať, že od zmeny režimu sa štát nevenuje mládeži a športu dostatočne. Vytratili sa mnohé športové aktivity, znížil sa počet hodín telesnej výchovy. V súčasnosti ale vnímam snahy o prinavrátenie športu do škôl. Hokejisti túto situáciu vzali do vlastných rúk, o svojich zverencov sa starajú sami, podporujú ich. Možno je to kvôli tomu, že je tam veľa zanietených ľudí, každopádne, ostatné odvetvia športu sa snažia tiež ísť v týchto šľapajách. Finančná podpora však zostala na rodičoch a sponzoroch.
Aj napriek takejto nepriaznivej situácii máme na Slovensku veľa mladých úspešných cyklistov…
Štát má iné priority, napríklad zdravotníctvo. Na šport sa toľko nedostáva, ale ja verím, že sa to raz zmení. Pretože dnes je tých financií skutočne málo. Ale aj napriek takejto mizérii dosahujeme fantastické výsledky. Niekedy si hovorím, že by bolo lepšie, keby sa to celé „dokašľalo“, aby sa vláda zamyslela a konečne niečo urobila. Keď niekto vyhrá, všetci tam za ním behajú, gratulujú, nasľubujú, a potom na neho zabudnú. Za mojich čias to také nebolo, mali sme stopercentné podmienky. Na druhej strane, my sme súťažili o diplomy a medaily, dnes je to už trošku iné…
Foto: Život
