Pozor! V dešnom svete, kde sa ľudstvo zmieta vo víre neúnosného množstva užitočných aj irelevantných informácií a kde hlavnú dirigentskú taktovku držia prostriedky masovej komunikácie, prichádza nový superhrdina.
Zrodil sa v „laboratóriu“ Ministerstva školstva SR a bol vyslaný v rámci novej školskej reformy. Za úlohu dostal ochrániť našu mladú generáciu. Jeho meno je Mediálna výchova.
Aj takýmto filmovým antré by sa dala načrtnúť problematika uvedenia mediálnej výchovy do vyučovania. A prečo problematika? Vezmime to pekne po poriadku.
Mediálna výchova je jednou zo siedmych prierezových zložiek edukačného procesu. Spoločnosť jej robí napr. multikultúrna výchova, environmentálna výchova, atď… Môže sa však transformovať aj do nepovinného voliteľného predmetu. To znamená, že ako predmet by mala mať stanovené určité ciele a stratégie.
A možno práve tu je kameň úrazu. Pokiaľ sa hovorí o hlavnom cieli, operuje sa s pojmom mediálna kompetencia. V preklade to môžeme nazvať zmysluplné, kritické a selektívne zaobchádzanie s médiami a ich obsahmi.
Alebo inak: „Viesť žiakov k tomu, aby lepšie poznali a chápali pravidlá fungovania „mediálneho sveta“, zmysluplne sa v ňom orientovali a selektovane využívali médiá a ich produkty podľa toho, ako kvalitne plnia svoje funkcie, najmä výchovno-vzdelávaciu a mravnú.“
Ak si však spojíme predchádzajúce tézy s praktickým fungovaním médiálneho sveta, pozastavíme sa pri význame spojenia „výchovno-vzdelávacia a mravná funkcia“. Učitelia majú naučiť deti selektovať zo súčasného ponúkaného materiálu, ktorý sa čoraz intenzívnejšie pokúša zmocniť našich úsudkov a manipulovať nimi. Topíme sa v množstve informácií a sami máme často problém rozlíšiť, čo je užitočné a čo nie.
Mediálne prostriedky vytvorili akúsi virtuálnu realitu, ktorej hranice sa občas stierajú a my nevieme rozlíšiť, čo je „pravá realita“. Z čoho si má mládež zmysluplne a kriticky vyselektovať užitočné informácie, keď samotné médiá diktujú, čo je užitočné?
Za príkladmi nemusíme ísť ďaleko: honosné reality show, kde si výhru odnesie ten, ktorý sa najčastejšie vyzlečie donaha, sms-kovanie za nášho „hrdinu“ v speváckych či iných súťažiach, samostatne vyčlenená „spravodajská“ relácia, ktorá je zameraná len na monitorovanie násilných činov a dopravných nehôd, relácie určené pre horných 10 tisíc, ktoré mapujú život „celebrít“ a prominentov, atď. Iste si každý z nás spomenie na podobné príklady.
Ak teda chceme vychovávať nasledujúcu generáciu zvolenou stratégiou, treba začať niekde inde. V prvom rade sa zamerať na vzdelávanie samotných učiteľov v danej oblasti, alebo ísť ešte všeobecnejšie – „vzdelať dospelých“ – uvedomiť si pravé hodnoty a konfrontovať ich s ponúkanými.
Pretože inak sa ľahko môže stať, že náš superhrdina, mediálna výchova, nebude mať dostatok schopností, aby splnil svoj účel. A bude potrebných ešte niekoľko pokračovaní s inováciami, aby sa z prázdnej makety odetej do pestrofarebných šiat edukačných stratégií stal plnohodnotný hrdina, schopný ochrániť mladú generáciu a usmerniť ich „mantinely“ správnym smerom.
