Dala som rodine vianočný darček. Dala som im ho takmer týždeň pred Vianocami. Bývam netrpezlivá. Ale keď vezmem do úvahy, že som sa výberom darčekov trápila celý deň a ešte minútu pred zlomovým okamihom som netušila, čím by som svojich blízkych najviac potešila, pokladám to za úspech.
Keď som videla ich nefalšovanú radosť, nádherný jas v očiach, takmer som sa neubránila slzám. Svoje emócie som zvládla len s vypätím síl. Áno, čo neurobí jedna žena a matka pre to, aby chlapi v jej rodine prežili sviatky pokoja a mieru v blahu, šťastí, pohode a radosti. V najväčšej radosti. Škodoradosti. Predsa čokoľvek. No a ja som si kvôli tomu zlomila zub. Nie ledajaký, predný. Zas aby som nezveličovala, nie celkom predný, iba dvojku.
V najhlbšej podstate za to môže najznámejší rožňavský mäsiar a jeho klobásy. Ich doprava sem, na stredne ďaleký sever, vyžaduje vrcholné organizačné schopnosti, ale čo už človek neurobí pre svoju pažravosť. Môj nočný návyk tajne sa zakrádať do špajze, aby som si ulomila malilinký kúsoček, je v rodine ticho tolerovaný alebo, a to podľa práve panujúcej nálady, stáva sa terčom nemiestnych komentárov.
V prvom okamihu, keď som po sotva citeľnom prasknutí držala túto trofej v prstoch, ma zalial studený pot a v myšlienkach mi zbesilo defilovali všetky situácie, ktorým sa v najbližšom období nevyhnem a ja nemám zub. Rýchlosťou blesku som sa “corpusu delikti“ zbavila, keď som z útrob bytu začula manželove kroky. V tej chvíli som bola pevne rozhodnutá v najbližšom období hrať nesmierne smutnú ženu, vlastne v jeho záujme, aby naňho nepadol tieň násilníka. Toto predsavzatie mi vydržalo sotva pár sekúnd.
Môj muž, pristihnúc ma v kuchyni, ako prežúvam tú nešťastnú klobásu, sa nachádzal v nálade “nemiestnych komentárov“ a jeden “ironickoštipľavý“ mi hneď uštedril, pridajúc aj prísny pohľad na hodiny. V tom momente sa môj panický strach z neistej “bezzubej“ budúcnosti zmenil na hysterický záchvat smiechu a bublina utajovaného tajomstva spľasla. Zbesilé dvojhlasné hulákanie v kuchyni vyburcovalo i na smrť chorého syna a naša rodinná predvianočná idyla sa teraz skutočne stala komplexnou, masovou a závideniahodnou.
Chlapi sa hneď začali predbiehať dobrými nápadmi, čo s tak dobre načatou situáciou. Kým manžel, síce humanista, ale spiatočník, myslel pozitívne a zub mi chcel svojpomocne prilepiť , dokonca sme spolu prehľadali odpadky, syn sa prejavil veľmi progresívne a tvorivo a začal sa ohliadať po nástroji, ktorým by mi prebytočné hryzáky, ktoré môj nový a dokonalý vzhľad zbytočne hyzdili, vyrazil.
Situáciu sme v neskorých nočných hodinách uzavreli konštatovaním, že najlepšie bude počkať, čo mi odpíše kamarátka, ktorú som poprosila vzniknutú situáciu skonzultovať s príslušným odborníkom. Keďže jej prvá rada, ktorá prišla obratom, znela ako rozkaz, že NELEPIŤ, tak si “úsmev ako dar“ schovávam i pre druhého syna, ktorý priletí až pred štedrým dňom, a ja len v kútiku srdca dúfam, že jeho radosť bude rovnako intenzívna a nefalšovaná.
Podobné darčeky blízkym môžem všetkým vrele odporučiť. Pubertálny syn, ktorý sa vyhýba akémukoľvek dotyku, sa ku mne ráno nežne pritúlil, zašepkajúc priamo do ucha “zubatka“. A manžel? Moje lakonické konštatovanie, že zajtra pôjdem na farmu vyrezať vianočný stromček okorenil len úsmevom a otázkou, čím že ho chcem ohlodať. No môžem nebyť šťastná ?
Všetky globálne problémy ľudstva, planéty i galaxie sme jedným okamžikom hodili za hlavu spolu so zubom a svet sa nám zmenil na gombičku. Najmenej do chvíle, kým budem sedieť v zubárskom kresle, v lepšom prípade, kým neuvidím účet. V podstate za klobásu. Ale keď sa na to pozriem objektívne, Vianoce v našej rodine vidím celkom optimisticky.
Alena Golianová
