S divokou minulosťou stredoeurópskeho beatnika vstupoval do sveta literatúry až na konci 80. rokov – vtedy, keď mu to bolo dovolené.
Vyhranený umelecký jazyk i životný štýl ho však znovu umiestnili na perifériu ukrajinsko-poľsko-slovenského pohraničia, odkiaľ s buddhovským pokojom a ironickým nadhľadom sleduje virvar sveta a panovačnosť i neistotu duší v ňom pobiehajúcich. Andrzej Stasiuk.
Stasiukove texty možno čítať viacerými spôsobmi. Ako ironicko-láskavé správy o ľuďoch, na ktorých zabudla civilizácia (avšak bez jakubiskovského pátosu), ako panoptikum obrazov charakteristických originálnym poetickým jazykom či ako surovú a ostrú, no napriek tomu umelecky kvalitnú reakciu na prenikanie modernej civilizácie niekam, kam nepatrí. Alebo ako všetko dokopy.
Haličské poviedky sú príbehmi ľudí žijúcimi vo svete, v ktorom na nich čas kladie zvláštne nároky – akoby ich nútil nevšímať si ho. Postavy v jeho textoch žijú v paralelných svetoch, v ktorých nemožno odlíšiť minulosť od prítomnosti a v ktorých je budúcnosť prítomná rovnako silne, ako história.
Halič, kraj na ukrajinsko-poľskom pomedzí, sa v pätnástich poviedkach stal univerzom s vlastnými zákonitosťami a pravidlami. Tento jedinečný biorytmus sveta je oddelený od okolitého priestoru nielen geografickou bariérou severovýchodnej časti Karpatského oblúka, ale i mentálnym nastavením postáv.
Bezčasie, v ktorom postavy Stasiukovych príbehov existujú, má jeden zaujímavý dôsledok: redukciu vnútorného prežívania na minimum, zabezpečujúc iba biologické prežitie a reprodukciu.
Mágia priestoru s vlastnými pravidlami fungovania akoby úplne prirodzene vytvárala prakticky nový biologický druh človeka – oveľa pripútanejšieho k Bohu a zvieraťu.
V podstate konštantným motívom v poviedkach je religiozita. Očistená od nudy noriem inštitucionalizovanej cirkvi operuje v hraniciach úplne prozaických návštev omší v božích stánkoch a permanentných interpretácií naokolo sa dejúcich zázrakov.
Táto „légia vydedencov“ však v žiadnom prípade nie je beletrizovaným ideálom, protipólom našej „špinavej“ civilizácie. Aj tu sú Józek, Wladek, Janek či Kostlivý očarení šmejdom a gýčom, ktoré prichádzajú odniekiaľ zďaleka ako zvestovatelia odlišných spôsobov existencie. Aj tu žijú bigotné stareny, plné predsudkov a žiadostivosti po trblietavých zrkadielkach predávaných pri kolotočoch. Nehovoriac o alkohole, bez ktorého by obraz tohto sveta nebol úplný.
Stasiuk variuje návratnú tému zapadákova plného komických ale aj groteskných postavičiek zaujímavým spôsobom: precízne operuje s drobnokresbou konkrétnej postavy, na ktorú sa nenápadne nabaľujú akési miniatúrne exemplá, ktorými pokrýva širšiu významovú plochu textu. Tieto dve roviny niekedy kooperujú, inokedy sú v konflikte, vždy však určujú tempo a charakter príbehu.
„Po tom, kam míříme, je mi hovno. Zajímá mě jen to, odkud jsme se vzali,“ povedal Stasiuk kedysi pre časopis Respekt. Táto fascinácia, posadnutosť minulosťou nehovorí ani tak o ľahostajnosti k tomu, ako to s nami dopadne, ako skôr o tom, že naša determinácia všeľudskou či osobnou históriou je určujúca aj pre to, akí sme teraz a aký je náš potenciál do budúcnosti.
Z tohto pohľadu ani postavy a postavičky Haličských poviedok nežijú v absolútnom časovom vákuu. Celá ich zakorenenosť v konkrétnom mieste a čase súvisí skôr s mentálnym nastavením, ktoré im jednoducho nedovoľuje prekročiť svoje prirodzené „ja“. To bolo formované nespočetnými generáciami v duchu uspokojovania biologických potrieb a očakávania zázrakov.
Stasiuk s nami rozohráva subtílnu partiu plnú komických, tragických a groteskných mikropríbehov v krajine rozpadávajúcich sa židovských a poľských cintorínov, synagóg, temných lesov, ticha a samoty uprostred izolovanej komunity.
V tejto hre nie sú víťazi ani porazení, pretože tu sa nesúťaží. Nájdeme v nej však plnokrvné postavy prebíjajúce sa svojimi banálnymi životmi s vervou, akú im možno závidieť. Jednoduchosť hrdinov Stasiukových poviedok je vlastne oná jedno-duchosť, ktorou Marcel Strýko a Erik Groch ešte v časoch hlbokého reálneho socializmu spochybnili nároky komplikovanej moderny na človeka.
Svet Haličských poviedok je však aj naším svetom. Banalita, gýč, heroickosť, pátos, determinovanosť biologickým, konzumným i tým zázračným v nás, úporná snaha prežiť. To všetko a ešte čosi navyše je čas od času prikrývané rôznymi ideológiami a spoločensko-ekonomickými poriadkami.
Vietor času zatiaľ odvial všetky takéto pozlátka, a hoci sa „nedá vylúčiť, že nový Jeruzalem je už na ceste“, a kostoly, supermarkety či honosné vily sú naozaj dnešnými „svedectvami dualizmu sveta“, človeku aj tak nakoniec neostáva nič, len ponoriť sa „do reality, v ktorej kategórie cnosti a hriechu sú neurčité, navzájom sa prelínajú, celkom tak ako tma a svetlo pred prvý dňom stvorenia“.
Áno, práve to sme my, vďaka tu a tam sa objavujúcim pozlátkam vlastných projekcií sveta či napriek nim vidíme realitu často len ako ihrisko pre naše túžby a ilúzie. Možno je to však všetko naopak a bizarný fiktívny priestor Stasiukovho Haliča je tomu nášmu (ne)bezpečne podobný.
Už len zistiť, kto z nás je Wladek a kto Maryśka.
…..
Andrzej Stasiuk sa narodil na jeseň v roku 1960 vo Varšave. Žije v podhorskej dedine Wolowiec so svojou ženou a psami. Tu založili svoje vydavateľstvo Czarne, v ktorom publikujú diela spisovateľov zo strednej a východnej Európy.
Ďalšie texty: Moja Európa, Jak jsem se stal spisovatelem, Dukla, Cestou do Babadagu, Múry Hebronu.
