Zaujímavé podujatie pod názvom Čierne časy zorganizovalo v dňoch 1. a 2.decembra 2009 Gemerské osvetové stredisko v Rožňave.
Nakoľko som mala možnosť zúčastniť sa tohto podujatia prvý aj druhý deň, musím vysloviť veľkú pochvalu jeho organizátorom a všetkým zainteresovaným, vrátane prednášateľov.
Téma holokaustu židovských a rómskych občanov v rokoch 2. svetovej vojny na území Slovenska a Maďarska (kam v tom čase patrila aj Rožňava), je téma stále aktuálna, najmä ak vieme, že vyrástla z podhubia idey národného socializmu (tú aktuálnosť zažívame aj v súčasnosti: veď len pred niekoľkými dňami sme aktuálne zažili oficiálnu verejnú kandidatúru istého mladého muža, národného socialistu, za poslanca banskobystrického samosprávneho kraja – to len, aby sme si naplno uvedomili, že naše „ pekné biele časy“ môžu veľmi ľahko „sčernieť“, ak na to nedáme pozor.
Podujatie osviežili známe židovské melódie v podaní rožňavských hudobníkov Tibora Bajcsyho a Alexandra Kovtuna a pôsobivá interpretácia našej recitátorskej stálice Štefana Geržu, ktorý obidve podujatia uvádzal a vhodne doplnil poéziou (mená ostatných účinkujúcich sú uvedené na pozvánke a letáku: InfoRoznava.sk 26. nov. 2009). V tejto súvislosti je trochu smutné, že výstavka s témou spomienok na rožňavských Židov, ktorá sprevádzala obidve podujatia, nebola zostavená zo zbierok miestneho múzea, ktoré asi na túto časť dejín Rožňavy akosi pozabudlo, ale zo súkromnej zbierky pána László Kardosa z Plešivca, ktorý svoje zozbierané materiály na túto príležitosť ochotne zapožičal.
Môžeme len ľutovať, že novembrové popoludnia sú také krátke: spomienkové filmy na hrozné časy koncentračných táborov a zaujímavé rozprávanie dvoch sympatických dám z košickej židovskej komunity, ktoré nám priblížili náboženské a životné zásady a zvyklosti Židov na našom území, by sme boli pozerali a počúvali aj do polnoci. Bolo to však možné len do devätnástej hodiny, kedy vo veľkej sále starej radnice vystúpila známa hudobná skupina Pressburger Klezmer Band s interpretáciou židovskej ľudovej hudby, ktorá dôstojne zavŕšila toto neobyčajné spomienkové podujatie, aké sme v našom meste hádam ešte ani nezažili.
Hovorí sa: Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. K tomu sa žiada dodať: Koľko národov, národností, etník a ich špecifík spoznáš, a cez toto poznanie sa vynasnažíš ich pochopíť, toľkokrát sa staneš humanistom – a to je viac, ako človek: to je Človek s veľkým Č.
Na záver chcem požiadať všetky kultúrne ustanovizne a organizácie v našom meste, aby organizovali viac podujatí podobného charakteru. Bolo by to užitočné nielen z výchovného hľadiska pre mladú generáciu, ale aj z hľadiska zušľachtenia medziľudských vzťahov, ktoré sú v poslednom období značne zdeformované.
Mgr. Edita Kušnierová
Ilustračné foto: Gos.sk a Karol Tomány
