Azda neexistuje médium, ktoré by neinformovalo o demokratickom záchveve vo východnej pobočke Smeru. Jeden by sa mohol domnievať, že na východe, kde nič nie je, sa predsa len našiel zdravý rozum.

Ktosi v strane precitol a uvedomil si, že Fico by sa mal z postu predsedu zberať čím skôr, tým lepšie.

Dokonca sa časť Smeru domáha zmeny stanov tak, aby umožnila voľbu predsedu strany, jej podpredsedov a predsedov regionálnych štruktúr na krajskej a okresnej úrovni (doživotní okresní funkcionári, traste sa!).

Prekvapivý cit pre demokraciu a náladu v spoločnosti, ktorý prišiel… pozde.

Pozornému fanúšikovi slovenskej politiky totiž neušlo, kedy sa zjavila táto požiadavka. Pre poriadok si skúsme pripomenúť, ktoré udalosti predchádzali “radikálnej” kritike z východu.

• 2 dni od eurovolieb, v ktorých Smer získal o 20 000 hlasov viac, ako v roku 2014, ale umiestnil sa na druhom mieste

• 2 mesiace od prezidentských volieb, v ktorých neznáma právnička z Pezinka vyhrala nad “nezávislým” kandidátom Smeru s najširším úsmevom, ale strana z nich vyšla vraj posilnená

• 6 mesiacov od komunálnych volieb, v ktorých Smer neuspel takmer vo všetkých veľkých mestách, vrátane Košíc a Humenného

• 14 mesiacov od odstúpenia Fica z postu premiéra, Kaliňáka z postu ministra vnútra a zároveň najväčších protivládnych protestov v novodobej histórií Slovenska

• 17 mesiacov od kritického vystúpenia a odchodu Maďariča z pozície podpredsedu Smeru

• 18 mesiacov od krajských volieb, v ktorých Smer stratil päť pozícií županov, vrátane Košického a Prešovského samosprávneho kraja

• 23 mesiacov od prvého protestu pred bytovým komplexom Bonaparte v Bratislave, keď vyšlo najavo, že Fico býva u človeka, podozrivého z daňových podvodov a Kaliňák sa s Bašternákom predsa len pozná a obchoduje

• 4 roky a 2 mesiace, od kedy Fico zamestnal asistentku Troškovú na úrade vlády a začal miešať osobný život s pracovným

Je naozaj sympatické, keď sa členovia v tak veľkej strane, akou Smer je, začnú zrazu dovolávať pravidiel, bežných v akejkoľvek demokratickej strane, v ktorej je vnútrostranícka súťaž a kritika bežnou súčasťou straníckeho života.

Nedá sa však nevšimnúť si, čo všetko sa muselo stať, aby zrazu začali s otvorenou a verejnou kritikou v strane, v ktorej sa to takpovediac nenosí.

Kritickému pozorovateľovi by sa dokonca mohlo zdať, že pokiaľ Smer vyhrával voľby a obsadzoval politickými nomináciami miesta na úradoch a v samosprávach, Fico, bývajúci v Bonaparte, a Kaliňák, obchodujúci s Bašternákom, nikomu z nich neprekážali.

Problém nastal až teraz, keď už je zrejmé, že to takto ďalej nepôjde a z konformného postoja už nič nekvapne. Sebareflexii, ktorej miera je v Smere nastavená tak vysoko, že ani nepotrebuje kontrolu (Fico, 2015) treba pomôcť, inak sa myši utopia spolu s kapitánom.

Smer je však strana vodcovského typu a takou zrejme aj ostane. Fico nemá jediný dôvod, prečo by mal počúvať prebudených straníkov z ďalekého východu, keď všetky žetóny drží v ruke on.

Voľby sa blížia a nervozita v strane stúpa.

Ilustračné foto: TASR