Nenechajte sa pomýliť titulkom. Vonkoncom nie som ortodoxný prívrženec Jobbiku. Iba dlhší čas sledujem slovensko-maďarské bičovanie vášní a zrazu som si uvedomil, že v tomto tragikomickom a sčasti aj nebezpečnom nacionalistickom cezhraničnom divadle mi chýba prvok, ktorý by mal byť najústrednejším a vlastne najdôležitejším.
Chýba mi adekvátné národné prebudenie slovenských Maďarov.
Politici a lídri z oboch brehov Dunaja vreštia svoje, ale všimnite si ten pokoj na juhu v realite – – žiadne desivé demonštrácie, žiadne verejné, čo i len trochu masovejšie prejavy staromaďarského buditeľstva, žiadne pokusy o referendá, žiadne násilie, žiadne xenofóbne prejavy. Skrátka nič, čo by aspoň zamak vážnejšie signalizovalo, že desaťtisíce či státisíce obyčajných slovenských Maďarov sa cítia na Slovensku neznesiteľne a ich jediným svetlým východiskom by bola revízia hraníc na čele s Jobbikom.
Pritom maďarsko-slovenské štvanice ,,tam hore“ vyzerajú napohľad, akoby boli reakciou na to, že slovenský juh sa otriasa v separatistickom, či aspoň autonomistickom ošiali. Ale nedeje sa dokopy zhola nič. Trochu vody mútia miestni nacionalisti s pietnymi kvetmi v rukách a hustými rečami pri kontroverzných pomníkoch (obklopení hŕstkou pochodujúcich kamarátov spoza Dunaja), ale v zásade opäť nejde o nič, čo by dávalo náznaky toho, že tento problém je dnes prvoradou realitou života občanov na zmiešanom území.
Človek akoby si z nejakého dôvodu neuvedomoval, že vlastne tu nejde o Jobbik, sediaci v závetrí Budapešti, či SNS vo svojom severnom pohodlí Žiliny. Tu ide o južné územia Slovenska a ich obyvateľov. Ale na juhu je chvalabohu reálny pokoj. Ľudia si pokojne spolunažívajú (aj keď ten hnusný vírus z našej vysokej politiky sem-tam latentne cítiť vo vzťahoch). Každý má svoje vlastné problémy, denné radosti a starosti, ako aj roky predtým, keď lídri SNS aj Jobbiku ešte plávali v semenníkoch.
A preto mi napadlo, že slovenskí Maďari by mali výjsť do ulíc! Nie však preto, aby podporili túto stupídnu brečku extrémistov a xenofóbov modernej schengenskej Európy, ale práve naopak – aby vyjadrili odpor voči ľuďom z oboch krajín, ktorí svoju politiku (a tým aj svoje žitie, kariéru, stranu) postavili na budovaní vzájomnej národnej nevraživosti, nervozity, exhumácií mrcín a ďalších hnusobstvách, ktoré sa v iných krajnách podarilo úspešne zažehnať, alebo naopak – ktoré sa v istých regiónoch nezažehnali, ale prerástli do vražedných požiarov a na ich hasenie sa museli podujať príslušníci KFOR s tankami na humnách.
Veď najstrašnejšou iróniou je, že samopaly by v takom prípade neštekali na humnách Budapešti alebo Žiliny, ale na humnách pohraničných dedín – teda najmä na vašich humnách, slovenskí Maďari!
Jaroslav Verlík
Autor je publicista na voľnej nohe
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chú s nimi podeliť s našími čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
