Vďaka projektu Bažant Kinematograf 2008 sme mali v Rožňave vidieť štyri filmy. Núka sa však otázka: prečo v pomere 3 české – 1 slovenský? Mnohí z nás, tuším, ani nemusia dlho hľadať odpoveď. Už od rozdelenia na Českú a Slovenskú republiku prichádza ku konfrontácii mnohých vecí, nie len filmov.
Vráťme sa však k podstate. České filmy sú všeobecne viac uznávané a vyzdvihované. Ale nečudujme sa. Veď čoho je viac, to má väčšiu šancu na úspech. Aj keď nemôžeme krivdiť slovenským tvorcom, ktorí sa v ostatnom čase prebrali a snažia sa dobehnúť našich západných susedov.
Ďalší problém je však v hercoch. Kým Česi sa snažia obmieňať obsadenie postáv (opäť vďaka širšiemu repertoáru), Slováci sa väčšinou točia okolo tých istých. A tak sme v piatok mohli znovu vidieť na plátne starých známych: Jána Kronera, Dianu Mórovú, Mateja Landla a iných.
Treba však podotknúť, že film Polčas rozpadu nebol o nič horší ako predchádzajúce tri české kúsky. Námetovo pripomínal práve české zobrazenie súčasných medziľudských vzťahov, do dejovej línie boli zakomponované napínavé, mierne akčné momenty, dialógy okorenené nadávkami a svoje miesto si našli aj pikantné erotické scény.
Obraz každodennosti bol premietnutý do takej podoby, ktorá je úplne prijateľná pre súčasného konzumenta. Menším handicapom bol snáď príliš rýchly a nerozvinutý spád v závere.
Ako celok hodnotím film pod režisérskou taktovkou Vlada Fischera pozitívne a už teraz čakám, či sa budúci rok budú premietať filmy v pomere 2:2.
