Trochu opozdená recenzia
Mestské divadlo Actores má na svojom konte ďalšiu hru, ktorou boli prekročené lokálne hradby. Výberom témy rovnako ako jej spracovaním znova ponúkli rožňavskému publiku predstavenie, v ktorom sa kladú podstatné otázky.
Dve dejstvá komediálnej tragédie. Alebo tragickej komédie. Faktická nerozhodnuteľnosť otázky žánrovej čistoty býva často vnímaná kriticky, pretože zneisťuje. Postmoderné dúhové amalgámy v umení sú naozaj často len konštruktami odtrhnutými od reality. A dielo, ktorému chýba referencia, ktoré nevypovedá o realite, ale len o sebe samom, nemá šancu byť vnímané inak ako iba excentrické, módne či inak podenkové.
Vasilij Sigarev však správne postrehol, že žánrová nejednoznačnosť musí vychádzať z krvopotnej životnosti témy a charakterov postáv. Inak ostane len umelinou, neduživým konštruktom prikyvujúcim módnemu trendu „divadla pre seba“. Jednoducho, morfológia hry a reality by mala kopírovať rovnaké povrchy.
Gupka, hra v dvoch dejstvách, je hrou nejasných línií manipulácie, obmedzovania, naivity a dobrovoľnej podriadenosti. Všetky tri postavy v sebe skrývajú – v rôznej miere a intenzite – čosi nedopovedaného lebo nevypovedateľného. Nesú si so sebou svoju temnú minulosť, ktorá niekedy až fatalisticky determinuje ich súčasné konanie.
Kým sú na scéne Tamara a Paša sami, doťahujú svoje dialógy do absurdných polôh a obom to veľmi svedčí. Sú prirodzení, presvedčiví, v prvom pláne recepcie utešene komickí. Divákovi je ich vzájomná príťažlivosť jasná, oni sa však zatiaľ ešte prehrýzajú cez múr ostýchavosti a nešikovnosti. A hľadisko sa úprimne baví.
Pod povrchom sa však ozýva čosi, pri čom mrzne úsmev na perách. Prečo je submisívnosť vo vzťahu braná Gupkou ako tá najprirodzenejšia vec? Akou zhodou hrôzostrašných náhod sa mohlo stať, že sa smrťou svojho dieťaťa stala manželovou rukojemníčkou?
Tamara – Gupka je vo svojom akváriu spokojná. Sama pred sebou si ospravedlnila všetko, čo jej akýmkoľvek spôsobom ubližuje, ba čo viac, každú svoju útrapu si interpretuje ako pozitívnu udalosť, zážitok, z ktorého je vlastne dobré sa tešiť. Jej totálna prispôsobivosť dosahuje až absurdné rozmery. Vedomé akceptovanie chlebovej kôrky namiesto cukríka či horúcej cukrovej vody miesto pravého ruského čaju vypovedajú o svete, v ktorom sú len dve kategórie ľudí: tí, ktorí sú predurčení k tomu, aby konzumovali tú verziu skutočnosti, ktorá je im ponúknutá zvonka a tí, ktorí tú skutočnosť tvoria a silou alebo manipulatívne podsúvajú ako jedinú možnú/správnu/spravodlivú.
Prežiť, ustáť tlak vnútorných tráum a bolestí a vonkajších „okolností“, to je prvoradý Gupkin cieľ. Takéto rybie správanie je zárukou istého hmotného štandardu a stability, cenou je rezignovanie na ľudskosť. Dobrovoľné, slobodné vzdanie sa slobody sa stáva spôsobom, ktorým je zaručené zachovanie existencie.
Sigarevovi sa podarilo položiť fundamentálnu otázku: čo je viac? Prežitie človeka za cenu dobrovoľného vzdania sa svojej ľudskosti? Alebo vykročenie do neistoty permanentného riešenia existenciálnych otázok, ktoré človeka začnú sprevádzať vo chvíli, keď urobí krok k chimérickému projektu „ľudského človeka“?
Poznámka o skvelých výkonoch hercov sa môže zdať podliezavá, subjektívnosť hodnotenia je však v umení výsadou – nie nedostatkom. Zážitkovosť (aj) divadelného umenia predpokladá skôr vnorenie sa do vytvoreného sveta ako racionálne odťahovanie sa od neho.
Ale predsa len:
Rušivo v istom zmysle pôsobí postava Leonida, jeho sarkazmus akoby nezapadal do komických prejavov Tamary a Pašu. Od okamihu ironicky vážneho objavenia sa na scéne dômyselne formulovanými replikami s mäkkým akcentom neladí s Pašovou výbušnosťou a Tamarinou váhavou neistotou. Akoby neboli z toho istého príbehu.
Postupne sa však medzi postavami dostavuje určitý súlad, akosi samozrejme sa udeje, že sú všetci uveriteľní. Suverénny Leonidov prejav zrazu dáva zmysel, keď vysvitne, že jeho okamžité ovládnutie celej scény nie je umelé, ale kotví kdesi v dávnej minulosti a dáva vysvetlenie aj samotnému spojeniu s Gupkou.
Pašova rozorvanosť a výbušnosť nakoniec skvelo kontrastuje so zdanlivou „vodnou“ nevýraznosťou Tamary a dominantný Leonid im skvelo sekunduje svojimi sarkastickými poznámkami. Expresívny výraz oboch mužských protagonistov teda vôbec nie je samoúčelný – práve prostredníctvom neho vystupuje do popredia Tamara, ktorej submisívnosť tak nadobúda zreteľnú výpovednú hodnotu.
Motív mŕtveho dieťaťa tu paradoxne nefunguje ako katalyzátor odcudzenia, práve naopak. Posilňuje Tamarinu závislosť na Leonidovi. Takéto uchopenie problému je zaujímavé v tom zmysle, že práve odcudzenie a závislosť pôsobia v medziľudských vzťahoch komplementárne.
Absencia happy endu bola na jednej strane prekvapivo neočakávaná (z pohľadu autora týchto riadkov), na strane druhej si len ťažko predstaviť nepatetické finále spravodlivého rozuzlenia nemanželského trojuholníka. Naopak, riešenie na spôsob gréckej tragédie ponúklo divákovi, aby si svoje vlastné prežívanie a do-mýšľanie vzal po odznení posledných viet rozprávača v batohu so sebou.
…
Utrpenie z následkov voľby vlastnej cesty je asi nekonečné a určenie iných priorít je často len prázdnym moralizovaním. Alternatíva v podobe prežitia celého života v Platónovej jaskyni však určite nie je dôkazom, že sme ako ľudský rod dospeli.
Foto: MsD Actores
