Priznám sa, že keď sme vybehli z hotela a vrhli sa do ulíc Chicaga, bol som zmätený, ale povedal som si, že sa nechám viesť ženami a aspoň trošku nabúram genderové mýty o orientovaní sa v mape. V metre sme si kúpili lístok na tri dni a našou prvou destináciou bol spomínaný bluesový bar s nekonvenčným názvom Blues.
Hneď pri vchode nás prekvapil „príjemný“ pán, ktorý pýtal 10 dolárov. Ohromne naivne som sa opýtal, či v tom náhodou nie je nejaký drink, spýtal sa kto hrá (ako keby som tomu rozumel a poznal nejakú bluesovú kapelu v Chicagu) a keď povedal, že sú dobrí, zaplatili sme a objednali si pivá.
Po chvíľke sa na miniatúrne pódium napratali basgitarsta a gitarista – černošskí páni v rokoch, mladý bubeník a harmonikár. A to, čo predviedli, nezachytí ani kamera, ani fotoaparát. Ani tieto moje zápisky.
Atmosféra maximálneho spojenia s hudbou, elektrizujúce tóny, melodické štrnganie pivových fliaš v rukách čašníčky, kvapky potu stekajúce zo spevákovho nosa a chlapi v rokoch, čo si kyvkajú hlavou pri bare.
A pomedzi to chicagský pivný špeciál 312…, pekelne dobrý začiatok!
Ako sa skončil predchádzajúci deň, tak sa ten nasledujúci začal. Nie pivom, ale kultúrou – tentoraz v podobe Múzea súčasného umenia, ktoré bolo len dva bloky od nášho hotela.
Múzeum poskytlo mnoho impulzov a podnetov, z čoho som patrične vyhladol, takže po duchovnom pokrme musel prísť aj ten pre žalúdok.
Priznám sa, že z pohľadu turistu som sa na Chicago až tak nepripravil. Nemal som zoznam pamiatok, atrakcií a miest, kde chcem ísť a v duchu tejto nepripravenosti som sa teda nechal unášať prúdom, respektíve húfom hladných Sloveniek, ktoré si vytipovali francúzsku kaviareň s názvom Bourgeois Pig (Buržoázne prasa).
Objednal som si toast, pod ktorým bolo napísané „Jedno zo 104 najlepších jedál v Chicagu“. Už ten rebríček znie divne, ako keby sa chudáčisko toast nevopchal do prvej stovky, tak mu urobili špeciálny rebríček 104 jedál, len aby sa tam dostal.
Každopádne, nebola to žiadna sláva, potešila ale atmosféra francúzskej kaviarne a lahodné dvojité espresso.
Po obede siesta, letmá prehliadka mesta z vozňa nadzemného metra a už smerujeme na Willis Tower (bývalá Sears Tower). Opäť bez toho, aby som si niečo naštudoval dopredu, ako prichádzame na miesto, zisťujem, že vstupné je 30 dolárov.
Našťastie, máme naplánovanú návštevu nejakého mrakodrapu už zajtra, takže i keď sme neboli hore, vynahradili sme si to o deň neskôr. A tých pár poschodí navyše mi až tak nechýbalo.
Večer sme dôstojne zakončili družnou rumunsko-maďarsko-slovensko-bulharskou debatou a šlo sa spať.
Sobotňajšie ráno ponúklo úplne nechicagske počasie a aj keď vietor neustával, teplota sa šplhala takmer k dvadsiatim stupňom. Takže logicky sme si to namierili k brehom Ontarijského jazera a užívali si výhľad na panorámu mesta.
Prechádzka po pláži a parku bola doslova splneným snom a po daždivých dňoch a veternom počasí bolo príjemné pocítiť teplo prehriatej zeme pod bosými nohami.
Ešte krátka obhliadka, pár selfie na ruskom kolese v neďalekom zábavnom parku, skvelý výhľad na mesto a prekvapujúce zistenie, že krevety Bubba Gump naozaj existujú!
Obed sme si dali v obchode s potravinami, čo bolo zážitkom hlavne pre dievčatá, lebo si mohli načapovať čerstvo zomleté arašidové maslo, nakúpiť zdravé cukríky od výmyslu sveta, ochutnať rôzne vychytávky a nakoniec aj zjesť čosi zdravé.
Po tomto pozdnom obede nasledovala už sľúbená vyhliadka z 96. poschodia mrakodrapu, ktorý bol len blok od nášho hotela.
Drinky nám štedro zatiahla Elizabeth a tak sme si pochlipkávajúc džúsiky, coly a miešané nealko drinky vychutnávali výhľad takmer na všetky strany mesta a na Lake Ontario, ktorého koniec bol v nedohľadne.
So zapadajúcim slnkom sme sa poslednýkrát ponorili do ulíc veľkomesta a zapadli na hotelovej izbe.
Chicago Homeless Coalition (Chicagská Bezdomovecká Koalícia) nás v pondelok privítala opäť tak po americky (viem, že tomuto paušalizovaniu a škatuľkovaniu by som sa mal vyhnúť, ale pri niektorých veciach si jednoducho poviete – Amerika!) – farebné šišky od výmyslu sveta a opäť tá hnusná nalievaná káva z krabice.
Celodenný tréning a prednášky dali zabrať všetkým. Highlightom dňa bol ale obed z dodávky, po ktorom som osobne veľmi túžil a patrične som si to užil.
Rozložili sme sa na stoličkách niekde na stredovom ostrovčeku a medzi frčiacimi autami a v celom tom zhone veľkomesta sme si urobili svoju oázičku, kde sme si vychutnali tú neurčitú chuť mäsa a neviemčoho, zabaleného v placke.
Po tréningu opäť drobný nákup a hoci mám len pár svedkov, zhodli sme sa, že to BOL Michael Douglas, ktorý mi venoval letmý pohľad pred obchodom Wholefoods a následne si to namieril do svojho športiaku, značku a cenu ktorého si ani netrúfnem tipnúť.
Pobyt v Chicagu sa pomaly ale isto blížil ku koncu a spolu s ním aj „turistickejšia“ časť našej stáže.
Zajtra ráno sa už všetci poberieme na určené miesta a na najbližšie tri týždne budeme v rôznych organizáciách po celých štátoch. Niektorí ostávajú tu v Chicagu, iní idú do New Yorku, Kansasu, Virginie…
Moje dočasné bydlisko: Manchester, štát New Hampshire. Mesto s asi 100 tisíc obyvateľmi, pekná príroda okolo, domáci hokejový tím Monarchs, ale hlavne zaujímavá organizácia, do ktorej ma vysielajú.
To je všetko, čo viem a aké to bude, tak to sa dozviem už o menej ako 24 hodín. See you later!
SLAVO GÁL
Autor je doktorandom inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva FF PU v Prešove, pracuje v treťom sektore
Foto: Archív autora
SÚVISIACE ČLÁNKY – Za veľkou mlákou (1)
Séria článkov autora zo študijného pobytu v Ukrajine v r. 2010: Zápisky z Kyjeva 1, Zápisky z Kyjeva 2, Zápisky z Kyjeva 3, Zápisky z Kyjeva 4, Zápisky z Kyjeva 5, Zápisky z Kyjeva 6, Zápisky z Kyjeva 7
******************************
Cestovateľské zážitky nám môžete posielať na e-mail redakcia@inforoznava.sk Staršie príspevky v rubrike Cestopisy si môžete prečítať kliknutím sem
