Sklenená pani z Marón vždy pozoruje Dobšinú a jej obyvateľov. Cíti s mestom a jeho obyvateľmi, pretože ona je duchovnou ochrankyňou mesta, cíti jeho radosti aj bôľ. Cítila bolesť Dobšinčanov, ktorí márne zahynuli v Přerovskej tragédii, keď netvor Karol Pazúr v júni 1945, presne 41 dní po vojne, nechal postrieľať nevinných Dobšinčanov.
Mnohých pochovali ešte za živa, pretože tzv. švédsky val, pod ktorým boli zahrabaní, sa ešte tri dni po masakre hýbal. Sklenená pani cítila ich prekliatie a žiaľ za mestom Dobšiná, do ktorého sa chceli vrátiť, ale ich dušiam nebolo dopriate teplo domova. Do ich domovov a majetku prišli iní. Ľahko prišlo, ľahko išlo, to len započala skaza mesta, tak nenápadne a postupne .
Cítila sklamanie Dobšinčanov, ktorým bolo dopriate žiť v päťdesiatych rokoch, keď dostali pôdu a nádej, že sa bude žiť po vojne lepšie, a tu zrazu akési združstevňovanie. Cítila bolesť ľudí, ktorí odvádzali svoje kravičky do takzvaného družstevného a tiež prekliatie okolitej rodnej hrudy, ktorá sa dodnes z toho nespamätala. Lúky zarástli lesom a obrábané role zarástli trávou.
Cítila krivdu obyvateľov Dobšinej, keď v roku 1954 všemohúca strana a vláda nariadila takzvanú integráciu neprispôsobivého obyvateľstva do miest a obcí. Aby nežili v zanedbaných chatrčiach a osadách, sťahovali sa títo občania do miest. Zvlášť iniciatívny súdruh bol v tej dobe vo vedení mesta Dobšiná. A tak zrazu mali Dobšinčania za susedov ľudí, ktorým nevadilo vyhodiť smeti pred dom a o svoj dom sa absolútne nestarať. Pri každej výplate pitky, krik a podobné neduhy. Boli medzi nimi aj takí, ktorí sa prispôsobili, ale bola to slabá úroda. Nie, to však nie je koniec. Sklenená pani z Marón to vie, bude aj horšie.
Dobšiná postupne chradla. Vychýrená ekonomická škola bola premiestnená do Košíc, bane sa zatvárali, lebo boli vyťažené. Starý dobšinský erb s mužíkom, ktorý nazeral do nádoby pokladov mesta, ten úplne zmizol a tak erb, ktorý chránil mesto, bol zmenený takmer na nepoznanie a na nepoznanie sa začali meniť aj niektoré domčeky, z ktorých pôvodní Dobšinčania odišli za prácou inde – všade tam, kde ju našli. Nahradili ich tí, ktorí v zakliatom kraji dokázali žiť bez práce, zo sociálnych dávok.
Mesto sa postupne začalo vyľudňovať. Hranica obyvateľstva sa postupne dostávala pod kritických 5 tisíc obyvateľov, keď to už ani nie je mesto a štátne dotácie sú menšie. (Teda hlavne plat primátora je podstatne menší. ) A tu skrsla „spásonosná“ myšlienka zvýšiť obyvateľstvo Dobšinej za každú cenu nad hranicu 5 tisíc. Začali tak prichádzať občania z Kežmarku, Popradu a iných miest, a to prevažne takí, ktorých pôrodnosť je primerane vysoká. Dobšiná má zaručené aj do nasledujúcich rokov, že počet obyvateľstva bude nad úrovňou magických 5 tisíc.
Sklenená pani v týchto dňoch znovu vyšla zo svojich Marón a len slepý nevidí a hluchý nepočuje jej naliehavé varovanie:
Dobšiná rozpadnú sa tvoje múry!
Zahaľujú ťa tmavé ťažké chmúry!
Máš slabú nádej na svoju obnovu!
Potrebuješ úplne novú osnovu!
Nezakrývaj si oči pred tými čo ťa ničia!
Pozdvihni hlavu,
nech tvoju bývalú slávu,
znovu noví vztýčia!“
Rudolf Pellionis
Ilustračné foto: Autor
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
