…vid spilum endalaust. Sú štyria a hrajú nádherný koktejl z meditatívnej hudby, post-rocku, dream popu, folku, klasiky, ambientu a minimalizmu.
Spievajú vymysleným jazykom. Zapamätáte si ich aj vďaka unikátnemu falzetu speváka Jonsiho či netuctovým cd-obalom. Ale no tak, hádam ste sa len nezľakli Sigur Rós?
Exoticky znejúce kapely to v stojatých vodách (nielen) slovenského hudobného éteru nemajú vôbec ľahké. Inak ako anglicky naspievané piesne končia zväčša v škatuľke s nálepkou „etnohudba“ a aj tá je v agresívne priemernom playliste väčšiny rádií niekde v šedej zóne. To, čomu hneď nerozumieme, sa javí podozrivo – paradoxne aj v hudbe.
Melódie chválabohu rodia vo vnútri človeka aj pocity, na ktoré slová nedočiahnu. Ten je potom ako na farmakologickej hojdačke – raz hore a o chvíľu zasa dolu. Lenivé a pohodlné podvedomie všetko vníma a v sebaobrane hľadá slovné zábradlie, ktorého by sa v tej nestálosti chytilo. Ak nenájde celistvý text, pýta si aspoň surové heslá – len aby sa nemuselo trápiť a nechať váľať v tekutých emóciách. Emócie dávajú len málokedy jasný zmysel, dotvárame si ho tým, že napr. hudbu zatvárame do slovných ohrádok – na tri zámky. Len slová môžu dať pocitom konkrétnu podobu – keď im vtlačíme pevný interpretačný rámec, ostanú pocity úplne odzbrojené a nahé.
Ale čo ak pri počúvaní hudby slovám nerozumieme – čo ak je všetko vyslovené len akési smiešne dada? A čo ak ani len námatkovo nenachádzame heslá – čo ak žiadny jazyk vôbec neexistuje a nemáme teda zvnútornené žiadne základné asociácie typu „I need, I love, I feel“, na ktoré by sme sa upli? So svojimi citovými patológiami vtedy ostávame sami, sme odkázaní výlučne na poctivé vnímanie a zdĺhavé triedenie prežívaného.
Asi takéto dobrodružstvo ponúkajú Sigur Rós. Je úplne zbytočné chniapať po slovách – prvé štyri štúdiové albumy (Von / Ágætis byrjun / () / Takk…) naspievala kapela z Reykjaviku vo vymyslenej reči „vonlenska“ (von – nádej). Ten aktuálny „Með suð í eyru vid spilum endalaust“ (v preklade: So bzukotom v ušiach hráme bez prestania) je zasa zmesou islandčiny a vonlensťiny. Text samotný je teda len křoví – podstatná je hudba.
Tá je tvorená melancholickými melódiami zabalenými do rozličných farieb. Farby sú to ale napospol mystické, rozmazané a neidentifikovateľné, vytvárajú tajomné obrazy, svetlá a tiene, čím pri každom počutí nútia hľadať stále nové a vlastne nikde nekončiace priestory pre interpretáciu. Tak, ako je typický sigur-ros-zvuk farebný horizontálne, je pestrý aj vertikálne: v jednom momente je vyhnaný do sférických výšok kde pôsobí majstátne ba až sakrálne, aby sa o chvíľu rytmicky zlomil prudko smerom nadol na to najdôležitejšie – často klavír – a ostal ležať pri zemi, odkiaľ sa nedá odlepiť. Zdrcnútá esencia tých najodľahlejších, najprotichodnejších a často aj dovtedy neexistujúcich emočných kútov – taký je každý album od Sigur Rós.
Kým prvé nahrávky Sigurov možno označiť za osamelé a introvertné, ostatné „bzučanie v ušiach“ obsahuje celkom netypicky aj svetlé momenty a je pomerne vitálne. Svedčí o tom aj samotný motív na prednej strane CD – štyri nahé postavy nonšalatne prebehujú krížom cez diaľnicu – symbol uponáhľanej moderny – a neomylne smerujú do prírody – symbol pre modernu tak nemoderný.
Snahu o prirodzenosť ako základný prvok albumu je cítiť aj z jeho obalu ako celku: názvy piesní sú písané akoby obyčajným perom – nie na klávesnici, piata v poradí „festival“ musela byť dokonca preškrtnutá a napísaná vedľa znova – prvý krát bola načarbaná chybne s „f“ namiesto „v“. Akoby sa niečo už raz na počítači napísané nedalo opraviť. Samozrejme, dá sa, ale…spočíva krása fakt v naliehavej dokonalosti?
Dynamické a šmrncnuté naturalizmom – tak sa javí „bzučanie v ušiach“ po prvom zoznámení sa skrz jeho obal. Úplne rovnako je otvorená aj jeho hudobná časť – úvodne dve piesne „Gobbeldigook“ a „„Inní mér syngur vitleysingur“ sú akousi ódou na slobodu a voľnosť v jej najbazálnejšom slova zmysle – pumpujú do uší energiu a nútia sa bez rozmyslu hýbať a hopkať, ako sa to koniec koncov deje aj vo videoklipe k prvej skladbe.
Radosť zo života však pomaly prchá a druhá polovica „bzučania“ sa vracia do melancholických klavírnych („flotavik“) resp. akustických melódií („IIIgresi“), aké sú u Sigur Rós štandardom. Album je uzavretý piánovou meditatívnou skladbou „All Allright“, jedinou v histórii diskografie Sigur Rós vôbec, ktorá je odetá v angličtine. Milým zakončením dobrodružstva a mementom nech je fakt, že aj tá anglická pieseň je zrozumiteľná asi ako všetky vonlenské – nijak. Podvedomie sa isto teší…
„Meditácia je stav, kedy sa počas bdelosti oddeľuje vedomie od všednosti a začne rozprávať o iných veciach. Existuje presah mysle nad okolnosťami – no a vtedy môžu prichádzať texty, či básne…“, povedal svojho času v rozhovore pre .týždeň skvelý slovenský pesničkár Ján Boleslav Kladivo.
S hudbou ako Sigur Rós je človek jednou nohou z okolností von.
———————————
Sigur Ros vydali zatiaľ tieto štúdiové albumy:
Von (1997 – Island, 2004 – UK, USA)
Von Brigði (1998)
Ágætis byrjun (1999 – Island, 2000 – UK, USA)
() (2002)
Takk... (2005)
„Með suð í eyru vid spilum endalaust“ (2008)
———————————
Vypočuť si ich na myspace môžete TU, ich oficiálna stránka je zasa TU a ďalšie videá a piesne nájdete aj na youtube TU.
Komu sa Sigur Ros zapáčili, možno si obľubi aj Islanďanov Emíliu Torrini, Múm, Seabear alebo dánsku Bird.
