Neďaleko kráľovského paláca Tre Kronor v Štokholme, na ostrove Riddarholmen, sa nachádza kostol Riddarholmskyrkan, jeden z najstarších v meste. S jeho stavbou v roku 1270 začal kráľ Magnus Ladulås a ako súčasť františkánskeho kláštora bol vysvätený v roku 1300. Magnus Ladulås bol silne nábožensky založený, často prispieval na cirkev a kláštory a medzi rádmi preferoval práve františkánov. Pravdepodobne tiež potreboval kompenzovať pocit viny z vojnových ťažení. Po reformácii v roku 1527 bol františkánsky kláštor zrušený a kostol prešiel do vlastníctva nastupujúcej protestantskej cirkvi.
Trojloďový halový kostol je postavený z červených tehál. Úzka hlavná loď má charakter gotickej stavby, zakončená je polygonálnou apsidou, ktorú v štýle holandskej renesancie postavili podľa návrhu Christiana Blumeho neskôr.
K hlavnej lodi postupne pristavovali veniec kaplniek, ktoré i napriek rôznorodosti pôdorysov i štýlov tvoria kompaktný a homogénny celok. Ako prvú pristavili kaplnku Gustafa II. Adolfa v rokoch 1632-1634 k presbytériu z južnej strany. Nasledovali kaplnky Banerská (1636), Wasaborská (1647) a oveľa neskôr (1858-60) kaplnka vládnucej dynastie Bernadotte. K severnej fasáde postupne pribudli Torstensonova (1671), Wachtemisterská (1654) a dve kaplnky Lewnhauptovcov (1654). Zo severnej strany bola k presbytériu v rokoch 1671-1745 pristavená dominantná baroková Karolínska rotunda, ktorej exteriér je s pôvodnou tehlovou stavbou v pôsobivom kontraste. Postavená bola podľa starších návrhov Nicodemusa Tessina, zaklenutie podzemia navrhol Carl Harleman. Steny kostola zdobia erby držiteľov Serafínovho rádu (Serafimerorden – najvyšší švédsky rád udeľovaný hlavám štátov a najvyšším štátnym hodnostárom kráľovstva v jedinej triede).
Riddarholmskyrkan je impozantná stavba s pozoruhodnou polohou v západnom cípe ostrova s výhľadom do hlboko vrezaného fjordu. Pôsobí ucelene a je harmonicky včlenená do pitoresknej štvrti Štokholmu zvanej Gamlastan. Neobvyklý vzhľad kostolu dodáva západná veža. Pôvodnú gotickú vežu postavenú podľa projektu Willema Boya okolo roku 1500 v roku 1835 zasiahol blesk a po požiari sa zrútila. Nahradili ju neogotickou podľa návrhu Erika Gustafa Goetheho, ktorý pracoval podľa pôvodných nákresov uložených v technickom múzeu v Štokholme. Miesto klasickej kupoly bola zakončená originálnou liatinovou mrežou odliatou v rokoch 1967-70.
V roku 1632 bol v Riddarholmskyrkan pochovaný kráľ Gustaf II. Adolf, čím sa kostol definitívne stal miestom odpočinku švédskych panovníkov. Postupne tu bolo pochovaných 17 švédskych monarchov a ich rodinných príslušníkov, s výnimkou kráľovnej Kristíny, ktorej ostatky sú uložené v bazilike sv. Petra vo Vatikáne a kráľ Gustaf VI. Adolf, otec súčasného panovníka Carla XVI. Gustafa, ktorý umrel v roku 1973, bol podľa osobného želania pochovaný v Solne (SZ od Štokholmu). V kostole našli miesto posledného odpočinku i padlí vojaci z tridsaťročnej vojny.
Podľa Tessinových návrhov postavili i náhrobky Magnusa III. Ladulåsa a Karla VIII. Knutsona. Ako prví panovníci pochovaní v Riddarholmskyrkane sú uložení na dominantnom mieste v presbytériu kostola.
Kaplnka súčasnej vládnucej dynastie Bernadotte bola pristavená ako posledná podľa návrhu známeho architekta Fredrika Wilhelma Scholandera. Jej interiér je vyložený umelecky stvárnenou dlažbou i obkladom a ozdobné sochárske detaily sú z pieskovca. Okná vypĺňajú farebné vitráže zobrazujúce erby kráľovskej rodiny. Kaplnka bola postavená pre zakladateľa dynastie Bernadotte Karla XIV. Johana, ktorý spočíva v monumentálnom porfýrovom sarkofágu vážiacom 15 ton a práce na ňom trvali osem rokov.
Karl XIV. Johan, vlastným menom Jean-Baptiste Bernadotte, sa narodil v roku 1763 ako piate dieťa prokuristu vo francúzskom meste Pau. Otec očakával, že pôjde v jeho šľapajach, Jean-Baptiste však už 17 ročný opustil štúdiá a vstúpil do armády. Po 9 rokoch u námorníctva bol stále iba poddôstojníkom, keď jeho závratnú kariéru naštartovala Veľká francúzska revolúcia. V roku 1792 získal hodnosť plukovníka, v roku 1794 divízneho generála a v roku 1796 už bol brigádnym generálom. V roku 1798 sa oženil s 19 ročnou Bernardine Eugénie Désirée Clary, bývalou snúbenicou Napoleona Bonaparta, švagrinou jeho brata Josepha.
Napoleon ho od začiatku vnímal ako politického rivala, po bitke pri Slavkove mu síce udelil titul kniežaťa de Ponte Corvo, ale vzápätí ho menoval generálnym guvernérom v Ríme, aby bol dostatočne ďaleko od Paríža. Krátko na to zasiahli do Bernadottovho života mimoriadne okolnosti – frankofilná skupina šľachticov vo Švédsku sa rozhodla dosadiť Bernadotta na trón dúfajúc, že povznesie Švédsko k zašlej sláve. Spôsob intronizácie bol vskutku pozoruhodný. Vládnuci kráľ Gustaf IV. Adolf bol uznaný choromyseľným a na jeho miesto bol po štátnom prevrate dosadený ako Karl XIII. jeho starý bezdetný strýko, ktorý Jeana-Baptista Bernadotta úradne adoptoval. V spletitej politickej situácii v Európe roku 1810 si 23. septembra Jean-Baptist Bernadotte – syn prokuristu z Pau v oblasti Béarn v JV Francúzsku, prevzal titul švédskeho korunného princa. V roku 1812 uzavrel protinapoleonský pakt s Ruskom a Anglickom a v bitke pri Lipsku výrazne prispel k víťazstvu spojencov a porážke Napoleona. Po smrti Karla XIII. v roku 1818 bol v Štokholme i Trondheime korunovaný a vládol do roku 1844. Dynastia Bernadottovcov vládne vo Švédsku i v súčasnosti.
Po nástupe na trón kráľ Karl XIV. Johan rezolútne odmietal posluhu pri kúpeli či obliekaní, neobnažil sa ani pre osobným lekárom. Príčina vyšla najavo až po jeho smrti, Jean Baptiste Bernadotte, zakladateľ švédskej kráľovskej dynastie “Bernadotte“, mal zo svojej revolučnej a jakobínskej minulosti na hrudi vytetovaný nápis: « Mort aux rois ! » (smrť kráľom).
Alena Golianová, Kodaň
Pokračovanie nabudúce, predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
