V Trondheimsfjorde, treťom najdlhšom fjorde v Nórsku, leží prvé hlavné mesto krajiny, ktoré v čase najväčšej slávy nazývali Nidaros, dnes je známe ako Trondheim. Jeho vznik je spojený s výstavbou kráľovského paláca, ktorý v roku 997 nechal v ústí rieky Nidelvy postaviť kráľ Olav I. Trygvasson. Nidaros bol miestom ľudových zhromaždení a súdu. V súčasnosti je posledným sídlom mestského typu pri ceste k mysu Nordkap, ktorý úspešne zastupuje najsevernejší bod európskeho svetadielu, ku ktorému putujú tisícky turistov.
Význam mesta vzrástol po smrti Olava II. Haraldssona (Oláf hinn helgi – svätý), ktorý sa zaslúžil o šírenie kresťanstva v Nórsku. V roku 1030 padol v bitke pri Stiklestade, pochovaný bol v starom kostole a Nidaros sa postupne stal pútnickým miestom. V roku 1066 zahynul v Anglicku kráľ Harald III. Hardråde, jeho telo nechal syn Olaf Kyrre priviezť do Nidarosu a začal budovať veľkolepý kostol, ktorý mal byť dôstojnou hrobkou pre oboch panovníkov – Nidaroský dóm (Nidarosdomen).
Katedrála sa medzi tradičnými nórskymi drevenými a tehlovými kostolmi vyníma nezvyčajným vzhľadom. Dôvod bude pravdepodobne v zložení suity Olafa Kyrreho, keď z Anglicka do Nidarosu prevážal ostatky Haralda III. Hardråda. Sprievod tvorili i šľachtici anglosaského pôvodu a pravdepodobne bol medzi nimi i autor pôvodného projektu. O anglosaskom vplyve svedčia práve nadštandardné parametre lode, i keď stavba podľa zámeru Olafa Kyrreho nebola nikdy dokončená.
V 12.storočí vzhľad chrámu výrazne poznamenal Øystein Erlandsson, druhý arcibiskup z Nidarosu, ktorého už počas pobytu v Ríme ovplyvnila tamojšia architektúra, čo poznamenalo stavebný vývoj katedrály. Jednoduchý pôdorys sieňového kostola v 12. storočí preťala priečna románska loď a horné časti priečnej lode a mariánskej kaplnky boli postavené v románskom slohu s prvkami gotiky.
Na neskorších cestách po Anglicku spoznal podmanivú anglickú gotiku a tak západná časť kostola od priečnej lode s emporou, chór a polygonálna apsida boli postavené v slohu, ktorý na severe nemá obdobu. Po Øysteinovej smrti boli práce na dóme prerušené, stavba pokračovala v rokoch 1235 až 1250 pod vedením majstrov z Lincolnu, ktorí v štýle krehkej gotiky dokončili klenby s krížovými rebrami nad ochodzou a dlhým chórom, vežu s krížením a laternou a k hlavnej lodi boli pristavané bočné lode.
Monumentálna stavba upúta dominantnou medenou strechou veže nad krížením, ktorej impozantný vzhľad je korunovaný štyrmi subtílnymi vežičkami v nárožiach. Pozoruhodné sú i parametre katedrály, hlavná chrámová loď je dlhá 102 metrov, klenba sa dvíha do výšky 21 metrov a priečna románska loď meria 50 metrov. Napriek tomu, že jeho výstavba do súčasnej podoby trvala bezmála celé tisícročie, je Nidaros veľmi harmonickým celkom.
Katedrála stále nebola dokončená, keď v 14. storočí prvý raz vyhorela. Po prvom požiari nasledovali ďalšie, ktoré chrám veľmi poškodili. V čase reformácie bola hlavná loď v troskách a poslednú ranu zasadili Dáni, keď celý chrámový poklad odviezli do Dánska a väčšiu časť, vrátane striebornej rakvy sv. Olafa, roztavili. Zachovala sa len vnútorná drevená s ostatkami a pôvodnú hrobku na príkaz dánskeho kráľa Frederika II. zasypali, aby nórsky svätec upadol do zabudnutia. Dnes nie je známe, kde sa hrobka s rakvou nachádza, predpokladá sa, že je niekde v blízkosti hlavného oltára. Sv. Olafa a ďalších ôsmich kráľov, ktorí sú v katedrále pochovaní pripomína deväť z dreva vytesaných krížov.
Obnova dómu, ktorá sa stala celonárodnou záležitosťou, začala roku 1869. Podieľali sa na nej najvýznamnejší nórski umelci a architekti. Do roku 1872 ju viedol H.E. Schirmer, ktorý poskytoval reštaurátorom široký tvorivý umelecký priestor, za čo bol často kritizovaný a v rokoch 1872 – 1906 zas Christian Christie, jeden z najvýznamnejších nórskych architektov. Hlavná loď i obe bočné boli obnovené v neogotickom slohu, v pôvodnom stave zostal iba chór. Christie v roku 1890 poveril prácou na exteriérových maskarónoch sotva 21 ročného sochára Gustava Vigelanda. Mladého sochára práca na dóme vyčerpávala fyzicky i psychicky. „Zarábam veľmi mnoho peňazí, ale predávam svoju dušu“, napísal vtedy jednému zo svojich priateľov. Dóm mu pripadal príliš „protestantský“ a trvalo mu 10 rokov, kým sa so zákazkou vysporiadal. Výsledkom bolo 16 maskarónov na hlavnej veži, 44 sôch v interiéri i exteriéri, krstiteľnica a z Gustava Vigelanda bol známy a uznávaný sochár.
Posledná prišla na rad rekonštrukcia takmer zničeného západného priečelia, z ktorého sa zachovala iba poškodená dolná časť a päť sôch. Priečelie vyžadovalo komplexné riešenie a jedinou predlohou pre obnovu bola medirytina zo 17. storočia. Definitívna dostavba začala v roku 1946, vedením bol poverený Stinius Frederiksen a ten do priečelia zakomponoval množstvo sôch. Skupina skulptúr je prehliadkou postáv kresťanskej viery. Adam a Eva, starozákonní proroci, archanjeli, svätci, panna Mária s Jezuliatkom, Kristus pri jeho nanebovzatí – všetky dôležité postavy z biblie našli miesto v nikách na priečelí chrámu. Sochy boli zhotovené z rôznych materiálov. Výraznými zdobnými prvkami fasád sú okná a rozety vyplnené vitrážami, ktoré podľa predlohy miestneho rodáka Gabriela Kiellanda vyrobili v sklárni v Trondheime.
Nidarosdomen bol slávnostne vysvätený už v roku 1930 pri príležitosti 900-tého výročia bitky pri Stiklestade, v ktorej padol sv. Olav II. i napriek tomu, že nebol celkom dokončený. Je najmohutnejším stredovekým architektonickým dielom v Škandinávii a po stavangerskej katedrále druhým najstarším chrámom v Nórsku, národnou svätyňou a korunovačným chrámom nórskych kráľov, i keď posledná korunovácia, pri ktorej bol korunovaný Haakon VII. sa konala v roku 1906. Aj po zrušení obradov tu zostali uložené kráľovské korunovačné klenoty a v dóme zasvätenom Ježišovi Kristovi je pochovaných 9 panovníkov.
Alena Golianová, Kodaň
Pokračovanie nabudúce, predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
