Rožňava je malé, skromné, v podstate nenápadné mestečko. Malomeštiactvo, lokálne multi-kulti výhry a nezdary, či čarovná minulosť miestneho undergroundu, vysedávavšieho v dávno neexistujúcich kultových krčmách Pivnica a Rakva z nej potom, spolu s tonami spomienok, robia miesto, ktoré je nemožné len tak definitivne opustiť.
Pátos otrepaného ‚starosť o vlastnú dušu je tiež starosťou o dušu svojho rodiska‘, sa stráca vo chvíli, keď si uvedomíme, že insiderské pocity ukotvenia v nejakom priestore sú našou najvlastnejšou súčasťou, dotvarajúcou nás do podoby kompletných ľudských bytostí.
Kauza prvá
Divadelný festival Tempus Art sa v septembri skončil úspechom – štvrtý ročník už pravdepodobne nebude. Radnica i my sme mali šesť rokov na to, aby sme sa nejako/akokoľvek pričinili minimálne o zachovanie tejto veľkolepej udalosti. Nestalo sa.
Kultivovane pôsobiaci pán primátor sa počas svojej reči na otváracom ceremoniáli zmohol len na negustióznu sebaprezentáciu a viac sa neukázal. Podpora rožňavských rezidentov, vrátane ľudí točiacich svoje malé biznisy na území mesta, bola tiež … no povedzme, že sa to ani trochu nekrylo s výnimočnosťou projektu.
Ako rodenému Rožňavčanovi sa mi to píše veľmi ťažko, ale zdá sa, akoby sme na niečo také ešte nedorástli. Členovia Mestského divadla Actores odišli do cudziny skúsiť nové modely hrania a pobudnúť istý čas v okách divadelných tornád, preháňajúcich sa Európou.
Doma zanechali odkaz, ktorý vôbec neznie povzbudivo: keď sa vrátime, môže sa pokojne stať, že si svoju značku Tempus Art vezmeme so sebou a ponúkneme ju inému mestu.
Kauza druhá
Na začiatku to bol nemecký Lidl. Keďže ústretovosť Radnice už vtedy nepoznala hraníc, mohol si svoj oceľový stan rozložiť priamo na rohu najkomplikovanejšej rožňavskej križovatky v širšom centre mesta.
A majitelia rodinných domov, susediacich s priestormi vyhradenými pre delivery, si zase nevedeli vynachváliť hluk počas neskorých nočnych i skorých ranných hodín, až kým sa im koordinovanou akciou nepodarilo vymôcť si od manažmentu preplatenie protihlukových okien.
Samozrejme, nezaobišlo sa to bez chvíl bezmocnosti, keď sa mestské zastupiteľstvo ani úradnici MsÚ nevedeli dopracovať k telefónnym číslam manažérov.
Potom sem mala prísť Billa. Najprv jej nebolo dobré nič, čo jej úradníci ponúkli. Nakoniec skončila v už existujúcom komplexe bývalej Jednoty. A medzitým sa udialo niekoľko neprehľadných ťahov s pozemkami, kde jednému z investičných oddelení reťazca zdatne sekundovali miestne gangsterské postavičky.
Keď sem pred tromi rokmi prišlo Tesco, aplauz väčšiny Rožňavčanov nemal konca kraja. Až v ušiach zaliehalo. Možno preto tú hŕstku nás, ktorí sme podpísali petíciu, žiadajúcu prehodnotiť, keď už nie samotný príchod trojfarebného hangáru do mesta, tak aspoň jeho umiestnenie, nebolo dobre počuť.
Obchodný dom stojí tam, kde si to priali manažéri – neďaleko námestia, hneď za zadnými dvormi barokovo-klasicistických meštianskych domov.
Presne tam im to vtedajší radní priklepli. A mali tak naponáhlo, že nedovolili ani zdokumentovať archeologické nálezisko vo vybratej lokalite: originálne sedliacke domy s dvormi, o existencii ktorých sa síce vedelo, no nikdy sa nepristúpilo k vykopávkam. Už sa ani nepristúpi.
Košická cesta sa vďaka obom križovatkám, ktoré tvoria prístup k areálu Tesca, stala najrizikovejšou komunikáciou v meste. Nefunkčna svetelná signalizácia na jednej z nich sa stala arogantným výsmechom všetkým poškodeným.
Podobným, aký určite zaznieval v kanceláriách MsÚ, keď im naivní signatári petície doručili dokument s podpismi nesúhlasiacich občanov, ktorý však nebol zaevidovaný ako petícia ale ako sťažnosť. Tá sa – samozrejme – vzala na vedomie a rehot pokračoval.
Kauza tretia
Mesto má málo financií a tak sa rozhodlo, že bude predávať pozemky a budovy, ktoré mu ešte ostali. Najnovšie prišiel do rany bývalý Dom služieb, dodnes zvaný tiež Komunál. Dnes tam podnikajú malí živnostníci, poväčšinou Rožňavčania a na priľahlom priestranstve s fontánou a lavičkami sa každé leto schádzajú mladí skejťáci.
Na prvý pohľad nič, čo by bolo hodné zaznamenania.
Podstata konfliktu, ktorého prvé dejstvo gradovalo nedávno počas zasadnutia mestského zastupiteľstva, je v tom, prečo sa predáva niečo, čo prináša ročne dva a pol milióna. Prečo sa získané peniaze prelievajú do 1. Rožňavskej a. s., ktorá na rekonštrukciu komplexu neinvestovala zatiaľ ani korunu a v ktorej som mal svojho času najväčšie problémy realizovať kampaň Občianskeho oka o Infozákone?
A prečo sa naši radní pokúšali uskutočniť tento predaj bez toho, aby o tom upovedomili nájomcov? Ozaj, kde vlastne hľadať racionálne dôvody, prečo sa naša Radnica rozhodla v praxi preveriť onen neoliberálny mýtus o neoddiskutovateľnej pravdivosti voľby súkromného investora pred mestom?
Rožňava je krpaté mestečko, v ktorom každý každého pozná – teda, aspoň sprostredkovane. Je primalé na to, aby stálo mediálne známym developerom za sústredenejší pohľad. Aspoň zatiaľ.
Je však akurát dosť veľké na to, aby tí, ktorí tu žijú, mohli byť súčasťou čohosi jedinečného. Jedinečného v zmysle zachovania environmentu vhodného pre dôstojný a spokojný život.
A práve toto (a mnoho iného, čo sa nedá len tak jednoducho hodiť na monitor, lebo spomienky a intímne pocity majú svoj domov kdesi inde) z nej robí miesto, kde ešte má cenu spraviť niečo zmysluplné na záchranu verejného priestoru, ktorý jediný má potenciál zachovať dušu mesta.
© Inforoznava.sk Rado Kovács
