V zovretí hlbokého údolia, ktoré medzi mohutným Gauspatoppenom a JV svahmi Hardangerviddy vyhĺbila rieka Måna, vytekajúca z jazera Møsvatn, leží priemyselné mestečko Rjukan. Je jedným z najpozoruhodnejších miest v Nórsku a očaril nás hneď, ako sme ho učupený v hlbokom malebnom údolí zbadali.
Rjukan nie je starým mestom, vznikol začiatkom 20. storočia, keď pri mohutnom Rjukanfossene (Dymiaci vodopád) postavil nórsky priemyselník Sam Eyde elektráreň Vemork, v tom čase najväčšiu hydrocentrálu na svete. Elektráreň mala produkovať elektrickú energiu pre továreň na výrobu syntetického hnojiva, o ktoré začínal byť vo svete veľký záujem. Pre zamestnancov továrne i elektrárne bolo treba vybudovať sídlo so všetkým, čo k nemu patrí – obchody, nemocnicu, kostol, obytné komplexy a potravinárske prevádzky. Všetky stavebné činnosti realizovala spoločnosť Norsk Hydro, ktorú v roku 1905 Sam Eyde a nórsky fyzik Kristian Birkeland, s finančným prispením švédskeho bankára a politika Oscara Wallenberga, založili. Hlavné stavebné práce prebiehali v rokoch 1906-1911.
Chemická továreň v Rjukane bola prvou prevádzkou ťažkého priemyslu v Nórsku. Spolu s elektrárňou ju situovali do lona panenskej prírody uprostred vidieckej krajiny, na pomedzí starobylej kultúry a rozsiahlej, zdanlivo nekonečnej, horskej divočiny Hardangerviddy. Napriek tomu, že Rjukan status mesta získal až v roku 1996, sa stavby v meste vyznačujú vysokou architektonickou úrovňou a tvoria unikátny urbanistický celok. Všetky objekty v mestečku boli citlivo naprojektované, okrem budov boli osobitne navrhované i poštové schránky či parkové lavičky. Budova elektrárne, ktorá je technickou pamiatkou, bola postavená podľa projektu Olafa Nordhagena.
V prvej polovici 20. storočia boli pre mesto príznačné sociálne rozdiely, čo sa prejavilo i pri prideľovaní nájomných domov. Riaditelia a inžinieri z priemyselných prevádzok dostávali domy v slnečnom južnom svahu Hardangerviddy, domy ostatných zamestnancov sa nachádzali na úpätí Gaustatoppenu a robotníkov v doline okolo rieky Måna.
Mestečko je orientované východo – západným smerom, v lete tu slnko svieti pár hodín denne z juhu sponad Gaustatoppenu, zato od októbra do polovice marca ho tunajší obyvatelia nevidia vôbec. Potreba slnečného svitu už v roku 1928 priviedla spoločnosť Norsk Hydro k výstavbe kabínovej lanovky na Hardangerviddu, ktorej horná stanica sa nachádza vo výške 890 metrov nad morom. Krossobanen bola prvou lanovkou svojho druhu v Škandinávii.
Mesto schované v lone hôr zohralo neobvykle významnú úlohu v období II. svetovej vojny. Quislingovské Nórsko bolo po bleskovej operácii “Weserübung“ okupované, kráľa Haakona VII. sa podarilo evakuovať do Británie, ale krajina, ktorá iba i roku 1905 nadobudla samostatnosť, sa okupantom nehodlala poddať dobrovoľne. Hnutie odporu bolo posilňované hlavne z Británie. Medzi obomi krajinami premávali malé plavidla a rybárske lode nazývané “Shetlandský autobus“, ktorými sa podarilo mnohým nórskym vlastencom uniknúť a z Británie pokračovať v organizovaní odboja proti okupantom.
Vo Vemorku už od roku 1929 využívali produkciu lacnej elektrickej energie na výrobu vodíka elektrolýzou z vody a vodík sekundárne syntetizovali s dusíkom na amoniak. Od decembra 1934 fungovala vo Vemorku, ako jedinom mieste na svete, i výroba oxidu deutéria (izotop vodíka) tzv. ťažká voda, o ktorej sa v tom čase predpokladalo, že by mohla fungovať v jadrovom reaktore ako moderátor neutrónov pri výrobe plutónia z prírodného uránu. Výroba ťažkej vody spočíva v opakovanej elektrolýze vody, po ktorej sa produkt akumuluje vo zvyšku, podobne ako v prírode, kde sa vyskytuje pri odparovaní ľadovcov tiež v posledných zostatkoch vody, v podstatne nižšej koncentrácii.
V lete 1941 dostala britská tajná služba z Nórska správu o zvýšení výroby vo Vemorku. Produkcia do roku 1941 sa pohybovala okolo 14 litrov ročne, po zdokonalení zariadenia sa zvýšila na 100 litrov mesačne. Zjednodušene povedané, Nemci vo Vemorku, v závetrí hlbokého vnútrozemia chránení masívmi hôr, nerušene pracovali na vývoji atómovej bomby.
Prevádzka bola spojencami monitorovaná a správa o zvýšení produkcie viedla k sérii sabotážnych operácií, ktoré mali Nemcom zabrániť získať potrebné množstvo ťažkej vody a vývoj atómovej zbrane maximálne zbrzdiť. Sabotážne akcie na elimináciu výroby ťažkej vody patria k najodvážnejším skutkom odboja druhej svetovej vojny a udalosti vo Vemorku približuje film režiséra Anthonyho Manna z roku 1965 “Hrdinovia Telemarku“, s Kirkom Duglasom v hlavnej úlohe.
Briti už v prípravnom štádiu rozhodli využiť na akcie nórskych emigrantov poznajúcich nástrahy prírodného prostredia. Všetci museli podstúpiť tvrdý výcvik v jednotkách SOE (Special Operations Executive), zameraných na vedenie boja neštandardnými metódami, ktoré boli sekciou britskej spravodajskej služby MI6, založenej na popud Winstona Churchilla v čase svetovej vojny.
Dňa 19.októbra 1942 bola na náhornú plošinu Hardangervidda vysadená štvorčlenná skupina nórskych parašutistov s krycím názvom “Grouse“ s cieľom preskúmať objekt a okolie. Druhá časť operácie s názvom “Freshman“ pokračovala o mesiac a spočívala v pristátí dvoch klzákov s ženistami z oddielov RAF pri jazere Møsvatn západne nad Vemorkom. K miestu plánovaného pristátia ich vo vleku dopravovali bombardéry Handley Page Halifax, z ktorých jeden po strate orientácie narazil do svahu. Klzáky síce núdzovo pristáli, pristátie však prežilo len 23 mužov, ktorých Nemci zajali, pri výsluchoch kruto mučili a na Hitlerov rozkaz popravili. Skupina Grouse sa stiahla na náhornú plošinu, kde jej príslušníci v nesmierne krutých podmienkach prečkali zimu.
Po neúspešnej jesennej akcii vo februári 1943 sa šesť nórskych výsadkárov pripojilo ku Grouse a operácia pokračovala pod krycím názvom “Swallow“.
Cesta k Vemorku vedie ponad hlbokú roklinu cez jediný lanový most. Nemci považovali svahy rokliny za neprechodné a pozornosť sústredili na stráženie mosta. Tu sa osvedčilo personálne zloženie výsadku z radov Nórov, ktorí dokonale poznali terén. V noci 27.februára 1943 prekonali strž i bystrinu a nepozorovane prenikli až do objektu. Nálože s trhavinou upevnili na destilačné aparáty i kontajnery s ťažkou vodou. Pri ústupe zanechali britský samopal Sten Mark, aby zamedzili odvetným akciám na civilnom obyvateľstve. Výbuch továreň ťažko poškodil a zničil i kontajnery. Odbojárom, ktorí sa po útoku stiahli na Hardangerviddu, sa namáhavým pochodom podarilo dostať do neutrálneho Švédska, odkiaľ boli letecky prepravení do Británie.
Výroba ťažkej vody bola čiastočne obnovená po troch mesiacoch a Vemork i naďalej zostával veľkou hrozbou. V novembri 1943 podnikli spojenci masívny letecký útok. 160 bombardérov zaútočilo na Rjukan a elektráreň s továrňou, ktorá bola poškodená, nepomerne vyššie boli obete na civilnom obyvateľstve. Nemci sa nakoniec rozhodli prevádzku opustiť a odviezť aspoň 50 sudov hotovej ťažkej vody. 20. februára 1944 bol trajekt “Hydro“, ktorý prevážal vlak s nákladom, predstavujúcim asi desatinu množstva vody potrebnej pri výrobe atómovej bomby, potopený a sudy s ťažkou vodou skončili v bezpečnej 430 metrovej hĺbke jazera Tinnsjø, východne od Rjukanu. Napriek úspešnosti operácie, pri ktorej zahynulo 14 Nórov, sa podarilo Nemcom pár sudov zachrániť a dopraviť do švábskeho Haigerlochu. Tam, v provizórnom laboratóriu zámockej pivnice, vedci z berlínskeho Kaiser Wilhelm Institutu pracovali na princípe jadrovej reťazovej reakcie na pokusnom reaktore. Laboratórium v marci 1945 objavilo špeciálne americké komando, vedecký tím ho opustil len dva dni predtým.
Príbeh o Rjukane by nebol úplný, ak by som nespomenula Gaustatoppen, pozoruhodný, 1883 metrov vysoký, rozložitý vrchol majestátne dominujúci širokému okoliu. Gaustatoppen je najvyššou horou kraja Telemark a výhľad z neho je považovaný za jeden z najkrajších v Nórsku. Napriek tomu, že ho z hĺbky Rjukanu nevidíte, podvedome ho neprestávate vnímať ako mohutného ochrancu údolia bdejúceho kdesi v oblakoch.
Pod vrchol Gaustatoppenu vedie z výšky 1060 metrov takmer kilometer dlhá podzemná lanová dráha. Tunel v skale vyhĺbili v rokoch 1954-1959 a výstavba pohltila astronomickú sumu. Lanovka zabezpečovala armádnym zložkám prístup ku komunikačným zariadeniam a radaru na vrchole aj v prípade nepriaznivého počasia, slúžila na prepravu osôb, vojenského vybavenia a zásobovanie. Po skončení studenej vojny bola uzavretá a v súčasnosti slúži ako atrakcia na prepravu turistov.
Výstup na Gaustatoppen začína pod sedlom Flistjønnskaret. Cesta medzi Tuddalom a Rjukanom sa tu vyšplhala do výšky 1260 metrov, čo je vysoko nad hranicou lesa, takže s každým pribúdajúcim metrom sa rozširuje obzor i výhľad. Spočiatku len na východnú stranu Gaustatoppenu s jazerom Heddersvatn, od posledného sedla, ktorým začína záverečné stúpanie ku kamennej chate na vrchole, už i na západnú, kde sa postupne objavujú jazerá Flelltjønn, Skriustaulvatn a nakoniec Aslakstaulvatn. Napísala som to v poradí, v akom by sa pohľady mali otvárať, ak stúpate bez komplikácií. Komplikácie môžu byť rôzne, našou bola hustá mliečna hmla, neželaný bonus hôr, a tak som popis urobila od finále, ako som si výhľad pri zostupe, podľa jazier strácajúcich sa za kamenným morom, predstavila.
Hmla sa akoby šibnutím čarovného prútika stratila v okamžiku, keď sme sa so zaslúženým hrnčekom horúceho čaju usadili pri okne v chate, pár metrov pod vrcholom. Ako v panoptiku sa pod nami otvárali podmanivé výhľady s valiacimi sa chumáčmi bieleho oparu, meniace vzhľad krajiny ako kulisy divadelnú scénu. Panoráma Gaustatoppenu postupne vykúkala v plnej kráse. S pokorou som hľadela do diaľky k južnému horizontu s nosom prilepeným na skle. V duchu som blahorečila ráznemu rozhodnutiu vystúpiť na vrchol i napriek hustej predpoludňajšej hmle, v ktorej jedinou istotou boli neobvykle pravidelné značky na kamenných pyramídach, bez ktorých by sme boli celkom bezradní. Nevideli sme sa ani navzájom, hoci nás delilo len pár metrov, nie to ešte vrchol, ku ktorému sme stúpali. Len vďaka tomu, že “vis major“ nakoniec roztiahol oponu, sme neprišli o anonsované panoramatické výhľady, i keď to nebola šestina Nórska, ako uvádzajú bedejkre.
Alena Golianová
Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
