Na dušičky som si spomenul na kondolencie L. I. Brežnevovi. Na úradoch spisovali poradovníky na to, kto, ako, kedy pôjde kondolovať tak, aby sa nenarušil pracovný proces. V pietnej miestnosti, pri veľkom Brežnevovom portréte, stála čestná stráž a znelo requiem. Tichý úklon, vážny výraz, zápis do knihy a… ďalší. Zástup čakajúcich na pietny okamih nemal konca.
Niekto sa prišiel pokloniť pamiatke zosnulého vodcu svetového komunizmu zo zvedavosti, iný z lojality k štátnej ideológii, väčšina aby sa uliala z roboty.
V Moci bezmocných píše V. Havel o vedúcom obchodu so zeleninou, ktorý umiestnil do výkladu medzi cibuľu a mrkvu heslo: Proletári všetkých krajín, spojte sa! Myslel si, že to patrí k veci, ak chce v živote obstáť.
Nech žije opatrnosť, vychytralosť, predvídavosť, zbabelosť a svätý pokoj.
Zástupy tlačiace sa kondolovať Brežnevovi nepriviedla do pietnej zasadačky ONV hlboká láska ku generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ, ale presvedčenie, že tak bude lepšie. Tak ako Havlov vedúci zeleniny, platili za vstupenku do raja pokrytectva a pohodlnej lži.
Zlaté teľa pokoja a nezáujmu bolo produktom normalizácie práve tak, ako vykonštruované politické procesy a vraždy produktom temnej totality. Vedomé potláčanie slobodnej vôle sa stalo vítaným kompromisom a prijateľnou cenou za „svätý pokoj.“
Absencia zodpovednosti za beh vecí života, osobnej zodpovednosti za vlastné skutky a vlastný život nebolela, v tej celospoločenskej fraške korunovanej dlhotrvajúcim potleskom na straníckych zjazdoch. Nebolela a nechýbala práve tak ako čo i len štipka sebareflexie, schopnej odhaliť človeka aj bez zrkadla, v jeho prirodzenej až intímnej podobe.
Kondolencia, alebo rozlúčka s totalitou, začatá 17. novembra 1989, prebiehala navonok v revolučnej podobe, ale vo všeobecnosti ju sprevádzala opäť tá pohodlná lojalita s akoukoľvek mocou, schopnou vziať na seba zodpovednosť za osud každého jednotlivca. Zopár osobností v úlohe novembrových lídrov zapadlo prachom a obľúbená spoločenská apatia sa pokúša o návrat do svojich osvedčených koľají.
Chvalabohu, už to nebude také jednoduché, napriek všetkým reziduám i nostalgickým povzdychom. Stavidlá osobnej zodpovednosti každého, minimálne za svoj vlastný život, sa zdvihli a tento prievan individuálnej slobody konania i výberu už nemožno zastaviť. O dobrom i zlom sa rozhoduje v demokratických voľbách, ktoré sa dotýkajú každého. I toho, ktorý tvrdí, že v žiadnom prípade voliť nepôjde, lebo nemá koho a prečo. Iní to slobodne vybavia za neho.
Dokonca už nemáme ani povinnosť pietne meditovať pri hrobe totality, pokiaľ sme ju nepochovali vo vlastnom vnútri. Ak však naozaj samostatne myslíme, tak sme až po uši v zodpovednosti, minimálne za seba, a to nás spoľahlivo privedie k sebareflexii. Skôr či neskôr odhalíme podstatu vecí, ktoré sa celkom určite reálne dotýkajú aj nás a odtiaľto je už len na skok k demokracii.
Charakterizuje ju najmä skutočnosť, že tam nikomu nelietajú do huby pečené holuby a že tam zákony berú vážne. Dokonca sa tam beru vážne aj ľudia navzájom. A tak mi prichodí iba smutne konštatovať, že tá ozajstná revolúcia myslenia v našej spoločnosti sa iba začína.
Text bol prvýkrát publikovaný 16. 11. 1996 v denníku Sme
Tibor Ičo
