Zakaždým len čumím, keď mi dieťa, ktoré od školy dostáva sociálne balíčky so zošitmi a obedy zadarmo, máva pred očami jedným z najnovších typov mobilov. Neviem, čo mám povedať mamičke na materskej, sťažujúcej sa na výšku materského príspevku, ktorá jedným dychom dodáva, že si dala predĺžiť vlasy za niekoľko stovák eur. Známy, pomaly štyridsiatnik, býva s rodičmi, aby „zbytočne nemíňal“. Na možnosť mať frajerku rezignoval, nechce sa mu umývať vlasy. Ušetrí na nájomnom aj na vode. Kamarátka, naopak, si dopraje. Svoj štyristoeurový plat rozfláka pár dní po výplate. Na handry. Značkové. Na úrade, kde pracuje, môže potom pred Cigánmi hrať pani (či spisovne, paniu). Nie je všetko zlato, čo sa blyští, ale nie je ani všetko blato, čo sa tvári zúfalo.
