Pamätáte si tú rozprávku? Dvaja šibali v nej usvedčili z hlúposti celé šéfstvo cisárstva. Stačilo, aby ich presvedčili, že to, čo neexistuje, vlastne existuje.
A ten, kto to nevidí, nemá rozum a „nie je súci zastávať úrad“. V rozprávke sa im to podarilo: nikto nechcel pred ostatnými ukázať, že nepatrí do pridelenej/zdedenej/vyhandlovanej funkcie a tak všetci svorne tvrdili, že nič je niečo, že biele je čierne.
Rozprávka je to veselá i smutná, zručne napísaná, pekne vypointovaná.
Skutočnosti umelecký rozmer chýba, zato etika dostáva na frak permanentne a poctivo.
Veď kto by už len dobrovoľne súhlasil, že bude označený za somára, keď neprijme normu, úzus práve vládnuci?
Kedysi bol urobený zaujímavý vedecký experiment. 49 štatistov bolo oboznámených s priebehom testu, jeden človek o ničom nevedel. Tí štyridsiati deviati tvrdili, že najdlhšia úsečka je najkratšia, nič netušiaci nešťastník sa pridal k väčšine.
Netuším, či ho naozaj presvedčili a on si evidentnú lož zvnútornil a šíril ďalej, alebo sa – ako to bolo aj v Andersenovej rozprávke – pridružil k ostatným, lebo nechcel vyzerať ako idiot.
Viem však, že šťastne, spravodlivo a múdro sa končia len rozprávky. V reáli si väčšinou vyžerieme okrem vlastných hlúpostí aj tie cudzie. A tie potom žijú svojím vlastným životom aj napriek tomu, že vlastne neexistujú.
Ale poznať farby a vedieť, že prírodné zákony sa nás týkajú bez ohľadu na našu vôľu či stranícke befély, sa ešte vždy vyplatilo.
Na tomto mieste však svoje krasorečnenie nechám tak. Žijeme v tvrdých časoch, treba sa už konečne naučiť, že vám nikto nič nedonesie zadarmo a na zlatom podnose. Ani pointu.
…
Už len aktualita o nespravodlivosti prírodných zákonov: pri delení majetku mesta systémom „mne polovica – tebe polovica“, vždy ostane tretí, ktorý bude mať problémy pochopiť, že neexistencia tretej polovice je viac, ako to najsilnejšie želanie… trebárs by to bol aj najväčší dobrodinec na okolí.
