Sú ľudia, ktorí hýbu svetom. A sú potom takí, ktorí svet vedia na chvíľku zastaviť. Tých prvých je pomerne veľa a robia to – nič si nenahovárajme – najmä pre seba. Tých druhých je vzácne málo a oveľa viac ako sebe pomáhajú nám. Erik Jakub Groch je prvý z tých druhých.
Samoutečenec
Duševná emigrácia je dnes luxus, ktorý sa darí len vnútorne bohatým a niekedy ani im nie. Schovať sa sám pred sebou, (pred svojimi depkami a citovými patológiámi), keď ten, pred kým sa chceme ukryť, chodí stále s nami, je temer nemožné. V ten utorok sa to podarilo. A navyše – schovali sme sa celkom verejne. Útulná pastelová čajovňa, príjemní ľuďia, voňavá atmosféra. Vaše silné slová a naše slabé chvíľky.
Od utorka emigrujem častejšie.
Keď slová besne šteklia
Esencie viet, ktoré v našom spoločnom čajovňovom vákuu odzneli, triafali nerv. Ten môj určite. Hovorme o pokoji, o tichu, životných konštantách, o sile východného ducha…všetko žiletkovo presné a krásne pravdivé pomenovania. Je zdravé počuť ich – hlavne keď si človek okolo seba dennodenne maľuje svoj klamlivý no uspokojivý obrázok a tie základné kontúry vynecháva. Potom si nahovára farebného Picassa, hoci pred nim tróni šedá machuľa.
Začinam maľovať nanovo.
Pokora (žiaľ) ako looser
A pokora – dnes zabudnutý outsider. Pocit, že pred druhými vnútorne kľačíme a nestojíme nad nimi. Že tí druhí nad nami nestoja a nekľačia pod nami. Že všade kľačíme i stojíme zarovno spolu. Pokora zapísaná v ľudskom zdrojovom kóde, nie tá nastavená ako pozadie. Tak taká mnou v tie chvíle pretekala. Spolu s mlákami mojej hanby.
Vážim si outsiderov.
Úplne ale úplne iný
Ten večer bol na dnešné pomery celkom iný. Bol neprchavý, stály a trváci. Nastavoval zrkadlo, dával nádej a neurážal. Spájal rozdelené, nerozdeľoval spojené. Nebol dokonalý a ani ním byť nechcel a nemusel.
Odchádzal som s pocitom, že to s nami ešte nie je až také zlé…
Vďaka zaň!
Foto: Martin Kuchár ml.
Súvisiace články: Voda, ticho a Náhoda – kliknite tu
