V tieni oficiálnych podujatí a osláv 66. výročia od ukončenia druhej svetovej vojny si obyvatelia Dobšinej pripomenuli spomienkovými službami Božími v evanjelickom chráme tragédiu karpatských Nemcov neďaleko severomoravského Přerova.
Na tejto udalosti boli prítomní členovia Karpatskonemeckého spolku v Dobšinej, primátor mesta a na túto udalosť pricestoval aj biskup Východného dištriktu ECAV na Slovensku, Slavomír Sabol. Fotogaláriu a videá si môžete pozrieť pod článkom.
O tejto smutnej udalosti, ktorú si dobšinčania pripomenuli sa nepíše vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku, ani v žiadnych oficiálnych encyklopedických publikáciách, vydávaných po tomto dátume až do dnešných dní. Prostredníctvom veľmi skromných, tichých rozprávaní niekoľko málo žijúcich obyvateľov mestečka Dobšiná a informácií Múzea Komenského v Přerove sa postupne dostávali na verejnosť fakty o jednej najnezmyselnejšej masovej vražde nevinných žien, detí a starcov, len preto, že ich predkovia pri budovaní prosperity tohto regiónu si zachovali etnický jazyk, jazyk nemecký.
Čo sa vlastne v uvedený deň, presnejšie noc z 18. na 19. júna 1945 udialo ?
Tomuto strašnému činu predchádzala udalosť, ktorá mala súvislosť s koncom druhej svetovej vojny. Nariadením okupačnej nemeckej armády, boli etnickí Nemci koncom roka 1944 čiastočne, dobrovoľne, ale hlavne násilne evakuovaní do Protektorátu Čechy a Morava. Dôvodom evakuácie bol blížiaci sa front a Sovietska armáda. Odchádzali predovšetkým ľudia z Dobšinej, Kežmarku, Mlynice na Spiši a Jánovej Lehoty. Po skončení vojny sa usilovali evakuovaní čím skôr vrátiť do svojich domovov. Osud zariadil udalosti tak, že 18. júla 1945 v Přerove sa stretol transport vracajúcich sa vysťahovalcov s transportom príslušníkov 17. pešieho pluku z Petržalky – svojimi budúcimi katmi, ktorí sa vracali zo slávnostnej prehliadky z Prahy.
Tomuto vojenskému transportu velil štábny kapitán Surovčík. V transporte boli poručík Karol Pazúr a čat. abs. Smetana. Obaja pri pochôdzke stanicou zistili, že sa v jednej vlakovej súprave hovorí po nemecky. Pazúr sa rozhodol, že títo ľudia sa už domov nevrátia. Nemcov postrieľajú a ich majetok si rozdelia medzi sebou, ako aj medzi ostatných vojakov. Od štábneho kapitána Surovčíka dostali na popravu dvadsiatich samopalníkov a za miesto popravy si vyhliadli lokalitu Švédske šance, neďaleko obce Moštenice. Miestnych obyvateľov donútili vykopať veľkú jamu a o pol desiatej večer doviedli obete, ktoré sa sto metrov od jamy museli vyzliecť a odovzdať svojim katom cennosti, ktoré mali so sebou. O desiatej večer ich tvárou k jame napriek plaču a prosbám detí, žien a starcov začali postupne vraždiť. Keď zastrelili 71 ľudí, popravcovia si oddýchli. Toto vraždenie pokračovalo až do piatej hodiny rannej. Popravených bolo 71 väčšinou starých mužov, 120 žien a 74 detí.
Niekoľko dojčiat postrieľali v náručí matiek. Našli sa však ľudia, ktorí pre toto „hrdinstvo víťazov“ nemali pochopenie a deň po spáchaní tohto zločinu začali túto tragédiu vyšetrovať. Dňa 10. júla 1947 Ústavodárne národné zhromaždenie zriadilo komisiu, ktorá sa mala zaoberať aj masakrou v Moštenici pri Přerove. Za zločin dohovorenej vraždy 265 civilných osôb trestne stíhali jedine Karola Pazúra. 14. januára 1949 ho vojenský súd odsúdil na sedem a pol roka. Po odvolaní mu najvyšší súd v Prahe zvýšil trest na dvadsať rokov väzenia. Rozhodnutím prezidenta Klementa Gottwalda mu trest znížili na desať rokov a v roku 1952 amnestiou toho istého prezidenta vraha z väzenia prepustili. Za každý jeden vyhasnutý život si tento zločinec odsedel len 50 dní ! Či už žije, alebo zomrel Karol Pazúr, ktorý dal vyvraždiť 265 úplne nevinných ľudí nám nie je známe. Vie sa však, že za svoj „hrdinský skutok“ poberal finančný príplatok odbojára.
V októbri 1947 bol masový hrob pri Mošteniciach exhumovaný. Muži sú pochovaní na Přerovskom cintoríne, ženy a deti boli spopolnené a pochované v Olomouckom cintoríne. Celú udalosť dnes pripomína pomník v Přerove s českým a nemeckým nápisom, ako aj spomienková tabuľa na 106 obetí Dobšinských karpatských Nemcov na cintoríne v Dobšinej.
Dlhé desaťročia táto skutočnosť bola z rôznych príčin zahmlievaná a už sa zdalo, že prejde do zabudnutia aj s poslednými žijúcimi pamätníkmi tejto hroznej udalosti. V súčasnosti si ju pripomíname nie v túžbe po pomste, alebo podnecovania nenávisti. Po šesťdesiatich šiestich rokoch touto spomienkou vzdávame úctu občanom nášho mestečka, ako aj iným zavraždeným, ktorí ležia ďaleko od hrobov svojich predkov a príbuzných, ktorí prišli o život nezmyselne na základe národnostnej nenávisti a chamtivosti po majetku.
Text: Tibor Harmatha, Foto & video: Dobsina.net
