Aktualizované
Oslavy štátneho sviatku Maďarskej republiky – výročia maďarskej revolúcie z r. 1848-1849, sa konali aj v Rožňave.
Jej 161. výročie si pripomenuli účastníci tak, ako každý rok, postupne na viacerých miestach v meste.
Predpoludním sa najprv konala slávnostná bohoslužba v kostole Reformovanej kresťanskej cirkvi, o 14-tej hodine sa pietna spomienka konala na rožňavskom cintoríne.
Odtiaľ smeroval sprievod na Námestie baníkov k pamätnej tabuli Sándora Petőfiho. Oslavy sa skončili tradičným zhromaždením pri soche Lajosa Kossutha pri Baníckom múzeu na Šafárikovej ulici.
Maďarská revolúcia v r.1848-1849 prebiehala v období, v ktorom zastihla Európu revolučná vlna. Tá mala napomôcť liberalizácii spoločnosti. Už dlhšie nespokojní predstavitelia vtedajšieho Uhorska najmä maďarskej národnosti, či už konzervatívneho alebo liberálnejšieho smerovania, chceli prinavrátiť slávu a samostatnosť ich kráľovstvu. Zároveň, niektorí, najmä pod vplyvom Ľudovíta Košuta, mali záujem Uhorsko liberalizovať.
Priebeh udalostí sa urýchlil po ľudovom povstaní v sídle monarchie vo Viedni 13. marca 1848, ktoré sa snažilo otvoriť cestu ku konštitučnému usporiadaniu mocnárstva. Okamžite zareagovalo aj maďarské obyvateľstvo v Uhorsku. V Pešti sa 15. marca 1848 (štátny sviatok terajšej Maďarskej republiky) zorganizovalo Veľké ľudové zhromaždenie, ktoré sa uznieslo na vyhlásení známom ako 12 peštianskych téz.
Následne 18. marca 1848 Uhorský snem v Bratislave prijal viaceré liberálne zákony. Tie čiastočne demokratizovali usporiadanie spoločnosti najmä v súvislosti s postavením roľníkov, ale poddanstvo celkom nezrušili.
Po postupných úspechoch predstavil maďarský magnát gróf Ľudovít Baťán 23. marca 1848 zloženie prvej konštitučnej uhorskej vlády, ktorej sa stal predsedom. Potom sa však už nová vláda zaoberala len vnútornými otázkami podporujúcimi maďarský národný rozvoj.
Predstavitelia Maďarov neuznali oprávnené požiadavky národov žijúcich na území Uhorska na sebaurčenie. To bolo značné protirečenie aj vo vnímaní demokracie najmä u liberálnych predstaviteľov revolúcie – Ľudovíta Košuta a básnika Šándora Petöfiho. Tí burcovali obyvateľstvo na celom území Uhorska, čiže aj v oblastiach súčasného Slovenska, v národnostných otázkach iba v prospech maďarského etnika.
Netreba tiež zabúdať na časté polemiky poslanca Ľudovíta Štúra na zasadnutiach Uhorského snemu v Bratislave s poslancom Ľudovítom Košutom, ktorý emancipačné snahy Slovákov aj v rámci Uhorska vôbec neakceptoval. Z týchto dôvodov sa prvýkrát v dejinách výraznejšie aktivizoval slovenský národ, predovšetkým vďaka úsiliu štúrovskej generácie.
Po počiatočnej eufórii bol sformulovaný vlastný postup Slovákov, ktorý sa začal vydaním tzv. liptovských žiadostí na úvodnom ľudovom zhromaždení z 27. marca 1848 v Liptovskom Mikuláši a potom v Žiadostiach slovenského národa z 11. mája 1848 v Ondrašovej, ktoré boli smerované uhorskej vláde, snemu, kráľovi a palatínovi.
Uhorská vláda ich absolútne nebrala do úvahy, ba práve naopak. Tak sa Slováci nemohli prikloniť na stranu maďarskej revolúcie a boli donútení pridať sa na stranu panovníka.
Boje rozpútané medzi maďarskou a cisárskou armádou v rokoch 1848-1849 sa ukončili 13. augusta 1849 pri Világoši kapituláciou maďarskej strany. Revolúcia bola krvavo potlačená a Uhorsko sa formálne stalo korunnou krajinou.
Zdroj: Kronika Slovenska (1)
Redakcia dáva súhlas na zverejnenie správy alebo jej časti a fotografií aj pre iné médiá s podmienkou uvedenia zdroja Inforoznava.sk
Súvisiace články: Maďarské oslavy režírovali extrémisti
