Po úspešnej prvej časti poviedky Revolta tu dnes máme jej pokračovanie.
Bolesť hlavy, žalúdok ako po týždňovej jazde na húsenkovej dráhe, modriny neznámeho pôvodu a neskutočná túžba po minerálke. To je len zlomok ranných pocitov po vydarenej house-party. Fakt, že som sa zobudila na Tomiho gauči bez určitých častí obelčenia ma absolútne neprekvapil. Na začiatku sa všetci tvária tak, že si prišli len pokecať a zatancovať no v skutočnosti už pri vstupe sondujú a pátrajú po vhodných obejktoch. A táto party toho bola jasným dôkazom – začali sme hrať fľašu a nakoniec sa to akosi celé zvrtlo. Ale myslím, že Tiborovi ležiacemu vedľa mňa to absolútne nevadilo. A už vôbec nie to, že jeho priateľka musela ostať včera večer doma a strážiť malého brata. Niektorí chlapi vážne nemajú oči. Ja len nechápem načo to je dobré. Robia to preto, že si chcú dokázať, že dokážu zbaliť hocijakú holku, alebo im ten sex až tak chýba? Neviem, a je mi to ukradnuté.
Potichu som vykĺzla spod jeho ruky a ponáhľala som sa do kúpeľne. Nechcela som nikoho zobudiť. Nie preto, že by som im chcela dopriať spánok ale skôr preto, že som nemala chuť na hlúpe rozhovory.
„Ako si sa bavila? Super party, nie? Musíme si to niekedy zopakovať.“ A zrazu sa všetci tvária, že im alkohol vymazal všetky spomienky. Nič sa nestalo, o ničom nevieme. Nikto nechce privádzať tieto lásky na jednu noc do niečoho trvalého. Myslia si, že by stratili slobodu. No oni v skutočnosti žiadnu nemajú. Sú zavislí na toľkých veciach a ani si to neuvedomujú a utekajú pred tou jedinou závislosťou ktorá by ich potenciálne mohla zachrániť.
Po ceste som spod vankúša na kresle vytiahla nohavice. Nemotorne som si ich obliekala. Ešte som nemala celkom spojazdnenú motoriku. No pohľad do zrkadla bol pre mňa dostatočným prebudením. Vlastne nie, to čo mi úplne prinavrátilo vedomie bolo vibrovanie mobilu vo vrecku. Tajne som dúfala, že keď ho vyberiem tak na displeji uvidím Maryne meno. Na chvíľu som stuhla a neodvážila som sa čo i len pohnúť. Poznáte ten pocit, keď je pre vás jednoduchšie čakať v nevedomosti len preto, lebo vám je jasné, že výsledok je negatívny no vy sa chcete ešte chvíľu utápať v sladkej naivite? Keď som sa odhodlala a konečne mobil držala pred očami, zistila som, že je to mama. Sklamane som si telefón priložila k uchu.
„Za chvíľu som doma,“ ani som jej nedala priestor na odpoveď a zložila som. Bolo mi jasné, že ju to vytočí ale taktiež som vedela, že keby náš rozhovor pokračoval, naštvala by sa ešte viac. Kedysi som tajne dúfala, že by som mala mamu ako je Lorelai Gilmore. Bola by ešte bláznivejšia ako ja, brávala by ma na koncerty, tešila by sa, keby sa kvôli mne chalani pobili a nikdy by si nerobila stres z jedného nezaplateného účtu. Tohto sna som sa však veľmi rýchlo vzdala. Jediné, čo má moja mama a Lorelai spoločné je závislosť na káve. Čo mi teda spôsobuje mierne pesimistické tendencie.
Keď som už bola na pol ceste domov, znova mi zazvonil telefón. Normálne ma prekvapilo, že by mi mama volala až dvakrát za polhodinu no z omylu ma vytrhlo to meno: Tibor. Do pekla! Presne tomuto som sa chcela vyhnúť.
„Ahoj, volám ti len pre to, že som našiel akýsi sveter a chcel som sa spýtať, či nie je náhodou tvoj.“ Jasné! Idiot, myslí si, že som zabudla na to, ako sa počas balenia rozpýval nad mojou koženou bundou a teraz mi tu splieta ničo o svetríku?
„Hm, tak ten isto nie je môj, mala som len bundu.“
„Aha, jasné celkom som zabudol. A ako si sa bavila?“ No nevravela som??
„No bolo to super, hlavne ma potešil ten čierny absinth, fakt si ma prekvapil so svojimi hostiteľskými schopnosťami,“ odpovedala som akoby ma jeho otupujúce otázky ani kúsok nedráždili.
„Dík. Vieš chcel som ti povedať, že to čo sa stalo včera medzi nami…“
„…tak na to môžme pokojne zabudnúť. Čo bolo, to bolo a hotovo.“ dokončila som vetu namiesto neho. Prene tak, ako to chcel. Dalo sa počuť, ako mu zo srdca spadlo celé Uluru. Ani neviem prečo som to povedala. Mohla som sa tváriť, že si nič nepamatám a pri prvej príležitosti to vykecať jeho ženskej, ale aký by to malo zmysel? Nakoniec by som bola ja tá zlá, ktorá zvádza zadaných chalanov. Niektoré holky sú naozaj zaslepené a myslia si, že ich „láska“ im je dokonale verná. Keby tie tak vedeli…
– pokračovanie nabudúce –
Katarína Šestinová
