Má zmysel bojovať so zlom, aj keď si myslíme, že boj je nezmyselný a vopred prehratý? Možno je to viac teologická než filozofická otázka, ale odpoveď znie: určite áno. Predstava sveta, kde hrá rolu len matéria a moc, by určite sedela nejednému hodnotovo vyprázdnenému eštebákovi, no napriek tomu existuje čosi viac. Čosi, čo nás oddeľuje od zvierat: slobodná vôľa, rozum, ochota bojovať za slobodu a pozitívne ideály.
Neúcta k ideálom a hodnotové vyprázdnenie zdá sa nie je problémom len normalizačných štátnikov. Na ideály sa veselo šliape aj dnes, či už ide o osobu Masaryka alebo najnovšie aj Havla. Zaujímavé však je, že „šliapač“ nikdy nedosiahne slávu a spoločenské uznanie šliapaného nadlho – je v tom čosi magického, pravda nakoniec vždy zvíťazí.
Odhodlanie Jana Palacha a Jana Zajíca svojim životom protestovať proti sovietskej okupácii je gestom značnej bezmocnosti ale zároveň aj obrovskej odvahy postaviť sa zlu. V rodine Palachovcov asi nebolo zvykom skloniť hlavu a nechať si šliapať po svojich právach a cti. Odvážna Libuša Palachová sa totiž rozhodla zažalovať komunistického poslanca Viléma Nového za klamlivé výroky na adresu tragicky zosnulého syna. Jej zastupovaním v procese, vopred odsúdeného na neúspech, sa ujala mladá advokátka Dagmar Burešová.
Trojdielny televízny film Hoříci keř z produkcie HBO renomovanej poľskej režisérky Agnieszky Holland sa nezaoberá len procesom samotným, ale okrajovo aj osudmi všetkých postáv, ktoré stoja chtiac – nechtiac proti režimu, alebo si to o nich režim aspoň myslí. To, že každý zaplatí cenu za pravdu, sa zdá byť v podmienkach normalizačného Československa nevyhnutné. Štátna moc prostredníctvom ŠtB a ostatných orgánov dáva pocítiť ľuďom to, čo Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti prinieslo na papieri. Časť z tohto normalizačného dedičstva si spoločnosť nesie dodnes.
Napriek tomu, že mnohí z vás tušia, aký rozsudok vyniesla sudkyňa z ľudu v tomto procese, neprezradím vám záver sfilmovaného príbehu. Aj keď vás tri časti filmu naplnia znechutením, ľútosťou či odporom k celej tej hlúpej podriadenosti Moskve a teda aj časti našich dejín, nakoniec predsa len nadobudnete pocit, že pochodeň č. 1 predsa len zapálila spoločnosť a zrútila neslobodný režim.
Sloboda sa nedá vybojovať navždy, treba ju brániť lebo ju môžeme stratiť. Jedna vec však vo mne zarezonovala najviac. Najhlasnejšie, najstatočnejšie a najhromadnejšie bojovali o slobodu v rokoch 1968 a 1989 práve mladí 20-roční ľudia. Skúšal som si predstaviť situáciu, pri ktorej by som ja či moji rovesníci dokázali položiť život za pre nás tak samozrejmé veci, ako je sloboda či sloboda prejavu. Obávam sa, že by sme zlyhali.
Michal Valaštek
Foto: HBO.cz
****************************
Staršie príspevky si môžete prečítať v sekcii Autorské rubriky – Recenzie, alebo kliknutím sem Kedykoľvek nám môžete poslať vlastné zážitky z kultúry, či umenia na email redakcia@inforoznava.sk
Hořící keř / Trailer
