Po troch dňoch od môjho príletu do Káthmandu sa sťahujem do nepálskej rodiny. Danuri a jeho žena Lemi sú z kmeňa sherpa, čo v preklade znamená človek z východu.
Mnohí sherpovia v Nepále obývajú horské dedinky blízko Himalájí. Sú povestní tým, že sú výborní horolezci a často sa živia ako nosiči. Vyznávajú budhizmus, milujú chilli a najmä slaný čaj. Ale o tom až v ďalšej časti.

Namiesto televízie ohrievač

Večer sedíme všetci na zemi v bundách a jeme dahl bat – tradičné nepálske jedlo, ktoré pozostáva z ryže a hustej šošovicovej polievky. Okolo nás pobehuje malá Jangmu (5) a Sumi (6).
Keď zapnú elektrinu, je dôvod na radosť. Všetci sedíme v kruhu okolo malého ohrievača a zohrievame si navzájom ruky. Nielen pitná voda, ale aj elektrika predstavuje v Nepále veľký problém.
Po ôsmej večer na ulici utícha život. Keďže v noci elektrina funguje len obmedzene, dievčatá si robia domáce úlohy skoro ráno, kým idú do školy.
Decembrové noci sú chladné. Na kúrenie a radiátory môžu Nepálčania zabudnúť. Hoci cez deň svieti slnko, studená sprcha dáva zabrať. Teplá voda netečie. Tí, ktorí môžu, zmiešajú zohriatu vodu so studenou a lejú si ju na seba.

Stratená v nepálskom dave

Cez deň sedím na terase domu a sledujem okolité budhistické kláštory na kopcoch. V okolitých domoch je ruch, všetci sú v pohybe. Každý niečo robí – opravuje dom, nosí tehly, stavia.
Môj plán, že strávim Nový rok v jednom z budhistických kláštorov, padá. Ide sa na veľký open air koncert, na ktorom vystúpia všetky nepálske celebrity. Lemi a jej sestra Lakpa (15) sa už hodinu chystajú. Ich najmladšia sestra Diku ostáva s deťmi doma.
Toľko opitých Nepálcov pokope som ešte nevidela. Bezpečnostná služba má pri sebe drevené palice a mladí doslova šalejú. Je niečo pred polnocou a držím v náručí sotva ročné dieťa.
„Sorry, sorry (prepáč, prepáč),“ hovorí mi jeho mama. Je ešte mladá, nemá ľahký život. Chlapček mi zíva na rukách, kým sa s Nepálkami vrtíme v jednom kruhu.
Nepál pre mňa znamená neskrotnú divokosť a ľudia v ňom sú stelesnením obrovskej vnútornej sily. Neplatí tu žiadne moralizovanie. Ľudia žijú tak, ako to príde. Aj napriek zlým podmienkam sa však dokážu smiať a baviť tak, akoby to malo byť naposledy.

Ďalšie ráno vstávame zavčasu. Musíme stihnúť autobus do Pokhary, odkiaľ sa dá  vyraziť na rôzne treky do hôr.

Malebné mestečko je známe aj smaragdovým jazerom Phewa a pri dobrom počasí z neho vidieť krásne sa vypínajúcu Annapurnu.
Nám však plány kríži dvojdňový nepretržitý monzún, ktorý je na december v Nepále netypický. „Zmena klímy sa už prejavuje aj tu,“ hovorí Danuri, s ktorým spoločne ochutnávame nepálsky rum.
Sherpovia majú k horám blízko. Lezenie a trekovanie im nesmierne chýba. „Kam ideš?“ pýtam sa námesačného nepálskeho kamaráta, keď otvára v noci dvere. „Liezť,“ odpovedá.

Boja sa ďalších otrasov

Život v Nepále sa po zemetrasení zmenil. Danuri spolu s kolegami pomáha v horských dedinách, ktorých obyvatelia stratili aj to málo, čo mali. Mnohé domy treba opäť opraviť, mnohí nemajú kde bývať. Danuriho rodina blízko Káthmandu dnes žije v stane.
„Bývať v dome je nebezpečné, keby sa zemetrasenie opakovalo. Všetci sme boli veľmi vystrašení, každý utekal z domu. Mysleli sme si, že zem pominie. Nevieme, čo sa stane. Počasie je teraz zlé a veľa prší. Niekedy prichádzajú otrasy aj v noci, je to veľmi nepríjemné. Ale buď šťastná, sme v poriadku,“ napísala mi naposledy Nepálka Diku (15), ktorá miluje varenie a školu. A raz by chcela byť manažérkou.
PETRA NAGYOVÁ
Autorka je publicistkou, pracuje v Nadácii Pontis. Foto: Archív autorky Súvisiace články: O mani padme hum
Staršie príspevky v rubrike Cestopisy si môžete prečítať kliknutím sem