Učitelia Spojenej školy na ulici J. A. Komenského v Rožňave absolvovali tréning riešenia konfliktov v rámci krátkych prázdnin na prelome októbra a novembra. „Keď som sa vrátila do školstva, zistila som, že pre učiteľov by bolo dobré, aby toto všetko ovládali,“ vysvetlila Mária Prékop, riaditeľka školy. Do Rožňavy pozvala známeho a uznávaného odborníka, psychiatra Pétera Hunčíka.
Už pred rokom 1989 písal eseje, básne a rozprávky. Po roku 1989 sa stal šéfredaktorom prvého nezávislého maďarského časopisu NAP. Bol poradcom prezidenta Václava Havla a jedným zo zakladateľov českej televízie Nova. Od roku 2002 prednášal na Carleton University v Ottawe a bol tiež riaditeľom Centra pre výskum interetnických vzťahov Fórum inštitútu pre výskum národnostných menšín v Šamoríne.
Publikuje v oblasti psychiatrie, v spoločensko – vednej oblasti i na stránkach dennej tlače. Za svoje knihy získal už niekoľko ocenení. Jeho prvým beletristickým dielom je román Hraničný prípad z roku 2011 o osudoch mesta, kde sa stretávajú maďarské a slovenské dejiny a množstvo rôznych kultúr.
Čo bolo dôvodom vašej cesty do Rožňavy?
„Robili sme s kolegom, psychológom Harišom, dvojdňový tréning pre pedagógov Spojenej školy na Komenského ulici.“
Aká bola jeho téma?
„Riešenie konfliktov, prevencia konfliktných situácii, to bol základ. Je to zmiešaná škola, sú tam aj Rómovia. Tým, že je to zmiešaná škola, prídu aj určité napätia. Treba sa naučiť, ako predchádzať tým konfliktným situáciám. Keďže na to sú dobre vypracované fungujúce techniky, tie sme prišli ukázať, precvičiť. Samozrejme, ide to spolu s technikami, ktoré súvisia so sebapoznaním. Ďalšia kapitola bola jasná a zreteľná komunikácia.“
Môžete stručne opísať vašu metódu?
„Metodológiu som vypracoval s kolegami pred 20-timi rokmi. Nerobíme len riešenie konfliktov, napríklad mediáciu, čo sa robí všade vo svete. Prostredníctvom mediácie robíme to, čo sa nám zdalo pred 20-timi rokmi nesmierne dôležité. Najprv sa človek musí pozrieť do seba: Kto som ja? Čo chcem? Aké mám ciele? Aké mám sny? Čo chcem dosiahnuť v živote? Aké mám limity? To je jedna vec. Druhá vec – ak už vieme veľa o sebe, aj o cieľoch, nevieme to jasne komunikovať a transparentne podať. Keď sa napríklad pozriem na slovensko – maďarské vzťahy, tak celkom iné znamená pre Maďarov a Slovákov nejaká udalosť. A nie je to z dôvodu, že oni alebo oni by boli zlí, ale história nám prinášala skutky a tie sa treba naučiť podať tak, aby to pochopil človek, patriaci k inej etnickej skupine. Slovák sa má naučiť, ako Maďari chápu určité veci a Maďar opačne to isté. Preto sme to pridali pred 20-timi rokmi. Až potom prídu veľmi jednoduché techniky mediácie.“
Ako prebiehal tréning?
„Mali sme na to 12 hodín. Museli sme voliť čím menej a čím efektívnejšiu teoretickú prípravu. A potom robiť praktické cvičenia, podľa možností z každodenného života. Účastník príde a povie, že mal taký a taký konflikt, to a to sa mu stalo v škole, takto to riešil a potom ideme na to a pred celou skupinou si to rozoberieme. Podstata je v tom, že si to sám vyskúša.“
Beriete to ako rutinu alebo vás niečo prekvapilo?
„Keď to robím 20 rokov, môžem hovoriť o tom, že som profesionál. Kolegovia z BBC mi potvrdili, keď som raz s nimi pracoval, že od Zvolena na východ je tu trošku iný svet. Východ je iná mentalita, iné reflexy. Akési čakanie na pokyn zhora, menej viery v seba, viac pesimizmu, menej aktivity. Veď si všimnime, koľkokrát mávnene rokou, hovoriac, že je to tak, nuž čo robiť. Teda čo robit? Vytrvalo ísť za cieľom, vydržať aj bojovať, ked je to nutné. Ale v žiadnom prípade nečakať na vonkajšiu silu, ktorá nám zmení situáciu. Len my to môžeme urobiť.
Pridávajú sa k tomu aj zvláštne názory jednotlivých menšín. Sú rozdiely v tom, ako to chápe Róm, Maďar alebo Slovák. Treba si uvedomiť, že neexistuje jedna jediná pravda. Inú pravdu bude mať moslim ako žid, inú pravdu bude mať Maďar ako Slovák. V niektorých veciach sa to líši a človek sa musí naučiť dívať sa na to aj z tohto hľadiska. To všetko musím brať do úvahy, keď riešim nejakú konfliktnú situáciu. Nejdem hľadať pravdu, ale idem hľadať riešenie.“
Majú technológie ako internet vplyv na náladu ľudí?
„Samozrejme. Sú viaceré štáty, ktoré chcú kontrolovať internet. Sú ľudia, ktorí chcú zmanipulovať, čo sa tam dostane a ako sa tam dostane. Na jednej strane síce povedia, že to treba podať jednoduchým spôsobom, na druhej strane sa týmto spôsobom podá nejaká zdeformovaná správa. My o nej začneme diskutovať, ako o platnej veci, hoci to vôbec nemusí zodpovedať tomu, čo má povedať. Na základe týchto deformovaných správ sú časté konflikty len na základe toho, že my si myslíme, že oni myslia tak, ako si myslíme.“
A vplyv zlej existenčnej situácie?
„V prvom rade by sme mali viac cestovať. Naraz potom zistíme, že oveľa horšie žijú ľudia inde. To človek nevidí. Opýtajte sa niekoho z Ukrajiny, že ako si tu žijeme. Je to veľmi relatívne. Viac ako 70 či 80 percent ľudí žije z jedného dolára na deň. Tí ľudia nemajú našporený ani jeden cent. A musíme sa pripraviť na to, že sem prídu migranti a tým sa bude naša situácia meniť, možno aj komplikovať. Mali by sme sa na to pozrieť kriticky, namiesto toho, aby sme sa na to vyhovárali. Človek má predsa vlastnú vôľu, môže mať vlastné ciele. Netreba ísť podľa stáda. V prvom rade sa musí každý opýtať sám seba, čo by mal robiť, aby to bolo lepšie. Namiesto toho, že sme žiarliví, závistliví a neviem akí, sa treba pozrieť na to, ako ste to urobili. Bohužiaľ, naše predsudky, ktoré v sebe nosíme, sú často silnejšie.“
Zdrojom konfliktov je najmä sociálna nerovnosť a vzťahy medzi majoritou a menšinami. Dá sa to riešiť?
„Nedá sa to spoločensky riešiť. Dieťa by však malo byť od narodenia vychované k solidarite. Malo by byť podporované v tom, aby zbadalo inakosť, zbadalo rozdiely, aby sa toho nebálo. Aby zbadalo, že je lepšie situované, ale má aj povinnosť byť solidárne. USA a Kanada sú plné toho, že na univerzitách sú siene, pomenované po bývalých študentoch. Vďační považujú za svoju povinnosť byť solidárnymi a preto darujú milióny inštitúciám, kde študovali. Tajomstvo Západu je aj v tom, že ľudia tam majú potrebu pomáhať. Nie je to len o kapitalistoch.“
Prečo sa niektorí ľudia boja aj dnes hovoriť?
„Je to existenčný strach. Je to obrovský strach zo zodpovednosti. Tým, ktorí sú hore, to vyhovuje – rodič voči dieťaťu, riaditeľ voči učiteľovi, apod. Kam to vedie, to je to, v čom je dnes rozdiel medzi Západom a Východom.“
Ďakujeme za rozhovor.
BELO HEFLER
Foto: Kalmangabor.blog.hu / Valuska Gábor & Spojená škola ZF
