Bez snahy zmenšovať vzniknutú škodu je potrebné si uvedomiť, že najhorším možným zvnútornením faktu, že sa niekde prekročil zákon, je relativizácia.
Rozmenené na drobné:
Už dlhší čas si všímam, ako bežným ľuďom kole oči počínanie niektorých slovenských Rómov – vytínanie stromov, kradnutie železného (nielen) šrotu či zemiakov… a zároveň mávnu rukou nad výčinmi svojich mocipánov s tým, že „veď aj druhí to robili“, „inak to už nebude“, „nedá sa nič robiť, a preto sa nad tým škoda pozastavovať“ a tak podobne.
Takže pre všetkých, ktorí chcú odsekávať ruky, volať na pomoc národnú gardu alebo po vzore izraelských okupantov ťahať do osád buldozéry: v prvom rade, vyčíslite škody a zamyslite sa nad reálnym nebezpečenstvom, ktoré na vás „číha“ z rómskych osád. To je totiž úplne mizivé, či sa to niekomu páči alebo nie.
Tento problém má však pod svojím povrchom niekoľko zaujímavých konotácií, ktoré je hodno pripomenúť.
1. Nemusíme sa šprtať v žiadnych teóriách, aby sme zistili, že identifikácia zločinu s voľným okom dešifrovateľnou menšinou má v histórii ľudstva svoje pevné a – žiaľ – trvalé miesto. Šašovia, mrzáci, duševne chorí, židovskí krčmári či cigánski kotlári v minulosti, žobráci, bezdomovci, homosexuáli, Rómovia dnes – prax vytesňovania na okraj, na perifériu mesta a záujmu majority je našej civilizácii vlastná. Ako vidieť, my sme jej integrálnou súčasťou. Teda aspoň v tomto…
2. Prestupovanie zákona skupinou ľudí, na ktorých sa dá takpovediac siahnuť, ktorí sú viditeľní, pomenovateľní a hlavne ľahko dostupní, robí z nás ostatných prokurátorov, sudcov a často i vykonávateľov rozsudkov. Prečo? No lebo je to také ľahké a pohodlné.
Nájsť vinníka, chytiť ho a tak ukázať pred celým svetom, ako si vieme poradiť s nezákonnosťou – „pozrite sa, akí sme čistí a mravní a čo dokážeme urobiť s každým, kto sa vzoprie našim pravidlám“.
Naozaj?
Mne sa zdá že ani veľmi nie. Že je to skôr tak, že sme si našli v podstate bezbranné zástupné obete, na ktorých si liečime svoje frustrácie z toho, že reálne nedokážeme donútiť tých, ktorých sme si zvolili, aby sa správali slušne a podľa zákona.
3. Nedosiahnuteľnosť zločincov, ktorí nás okrádajú, podvádzajú, či organizujú zločinecké skupiny „hrubokrkého“ či „bielogolierového“ typu nesmie byť dôvodom, aby sme kvôli dočasnému a hlavne iluzórnemu ukojeniu vlastného svedomia volili cestu ľahšieho odporu a obracali svoju slovnú agresivitu na tých, ktorí nám reálne nedokážu odplácať. Toto nie je hrdinstvo, ale bohapustá zbabelosť.
4. Znakom kultivovanosti a kritického myslenia je okrem iného aj to, že duševné/duchovné mrzačenie komunity a jej životného priestoru mocipánmi a inými samozvanými autoritami sa vníma oveľa citlivejšie ako, napríklad, drobná krádež. Relativizovať toto by znamenalo, že sme ešte neprekročili svoj tieň malomeštiactva.
Neklamať, nekradnúť, neubližovať – toto všetko nájdeme v „katechizmoch“ relevantných svetových náboženstiev i a-teistických etických systémoch. Neschopnosť dodržiavať pravidlá spolunažívania však nikoho z nás neoprávňuje na to, aby sa namiesto vyberania brvien z vlastných očí pokúšal vyškriabať niečie cudzie.
© Inforoznava.sk Rado Kovács kovacs@inforoznava.sk
