Po stopách tajomného grófskeho páru (4)

No, nie je to až tak celkom samozrejmé, že sa dočkáte odpovede na úprimne napísanú prosbu, žiadosť, podnet či maličkú otázočku. Tí vrchní, na ktorých sme si nedali pozor, sa veruže od nás vzdialili tak ďaleko, či vysoko, že sa stáva, že pre nich ani neexistujeme. My, malí ľudkovia na vidieku.

Dlhé, predlhé týždne čakám slovíčko – dve od jedného generálneho riaditeľa, hen až z Bratislavy, no on nič. A je to pritom človek veliaci kultúrnej inštitúcii.

Takéto správanie je asi nákazlivé, lebo aj zamestnankyni tohto človeka (z Múzea Betliar) sa ráčilo mi odpovedať až po štyridsiatich šiestich (!) dňoch od doručenia mojej žiadosti, v ktorej pozadí bola moja práca: plánovanie, písanie, zháňanie financií.

Pri týchto, mnou oslovených ľuďoch, je to zrejme celkom inak – dostávajú výplatu a či za ňu spravia niečo prospešné, málokoho zaujíma.

Ale pamiatkari, to sú iní ľudia! Tí nám tu odpisovať nemuseli, zabehli sme na Betliarsku za pani Evou, kunsthistoričkou Editou, za Gabim (ej, ak by vedel, kam sa to zvrhlo s chlapcom, čo ho tak obdivoval onoho času…) a už nám bolo jasné, kde a ako sa máme pohnúť v našom pamiatkovo – kultúrnom prostredí.

A, zdá sa, tak je to aj na západe, aj v neďalekej Viedni. Lebo oni v sebe tú kultúrnosť (a to čo je? – pýtajú sa ma naši maníci na Gemeri) v sebe majú. A píšu mi, že súsošie Grafin Franzisky ostane pekne v záhrade vynoveného paláca, ktorý Viedenčania predali Číňanom a ako som mal možnosť vidieť, práve sa na ňom usilovne pracuje.

Videl som to viackrát za uplynulé mesiace, lebo som tam ako keby na kontrolu staveniska chodil. Možno aj preto tak často, lebo asi pred rokom mi napadla myšlienka: čo keby tým Číňanom nebolo treba tej sochy?

No, ale pamiatkari ma uviedli na správnu mieru, že tá tam ostane. Tam, kde ju 27. júna 1914 uložili. Prácu viedenského sochára Hansa Bitterlicha (1860 -1949). Čiže napr. môžem organizovať zájazd pod názvom Od sochy k soche z Rožňavy do Viedne, lebo tá tam po rekonštrukcii bude i naďalej okrasou niekdajšej záhrady tajomného grófskeho páru.

A i to mi dobrí viedenskí ochrancovia kultúrnych pamiatok odpísali, že zatiaľ ani do záhrady nemôžem, aby som zblízka fotil sochu našej dobročinnej Františky, ale že na najbližšej porade s novými vlastníkmi predostrú moju žiadosť čínskej strane.

A ešte tam stálo i to, že i ja mám možnosť obrátiť sa na nich. No, veru, to som už spravil a nie raz, len akosi spoločnú reč nenachádzame. Aj keď som pingpongista a pred mesiacom som videl ich chlapíka na vlastné oči, ako sa stáva po tretí raz za sebou majstrom sveta. Nezaberajú tam ani také veci.

Budem si musieť počkať na okamih, keď prestanem byť podozrivý, že to nedajbože ich nové európske sídlo idem fotiť a potom sa azda dostanem celkom blízko k soche Františky.

Foto: Autor