Nestačím sa čudovať, aká široká diskusia sa rozvinula okolo témy pamiatkovej obnovy rožňavského rímskokatolíckeho kostola Nanebovzatia Panny Márie (na tomto mieste musím diskutujúcich poopraviť: nie je to katedrála, ale farský, a od založenia rožňavského biskupstva aj katedrálny kostol).
Diskusia, ktorá, ako to už býva, skĺzla do úplne nepatričných medzí a úplne zanedbala kľúčový problém: problém zachovania kultúrneho dedičstva minulosti, ktoré má zákonom prijatým Národnou radou SR a podpísaným prezidentom SR zaručenú ochranu.
Získať potrebné finančné prostriedky na komplexnú obnovu takého rozsiahleho objektu, akým je rožňavský katedrálny kostol, nie je ľahké. V minulosti takéto práce financovali mecenáši: ostrihomský arcibiskup a miestna šľachta, ktorí mali pravidelné príjmy z tunajších baní a hút. Dnešní mecenáši, ktorí spravidla majú ku skutočnej kultúre veľmi ďaleko, financujú futbal, automobilové závody, súťaže missiek a pod.
Je tu však ešte niekto, kto je aj od mecenášov bohatší – a to je štát. Ak štát rozhodol o akejkoľvek veci, že má hodnotu kultúrneho dedičstva a vlastníka tejto veci obmedzil zákonom určujúcim podmienky nakladania s ňou, musí sa podieľať na plnení týchto podmienok. Na toto bol vymyslený grantový systém Ministerstva kultúry SR, ktorý funguje už dve desaťročia (do tých čias obnovu pamiatok financovali z vlastných, teda štátnych zdrojov okresné pamiatkové správy a krajské pamiatkové ústavy).
Grantový systém sa z roka na rok „inovuje“ (toto slovo dávam do úvodzoviek, lebo skôr by sa na jeho miesto hodil výraz „komplikuje“). S rozvojom elektroniky sa zmodernizovalo aj podávanie žiadostí o štátny príspevok na obnovu pamiatky elektronickou cestou, čo by hádam uvítal každý, lebo nikto nemá v láske zbytočnú byrokraciu, keby! Keby niekomu „múdremu“ nezišlo na um v tomto procese vymeniť pamiatku za vlastníka pamiatky.
Ale vlastníkom pamiatky môže byť kde-kto. Chudobná cirkev, aj bohatá cirkev, bohatý podnikateľ aj chudobný živnostník, dôchodca aj milionár, farmár aj nádenník, vdova so siedmimi deťmi aj televízna hviezda atď. Všetci títo ľudkovia, ak by chceli zažiadať (všimnite si, zatiaľ nie získať, iba zažiadať) o štátny príspevok na obnovu kultúrnej pamiatky, musia najprv prejsť hotovou byrokratickou tortúrou, kedy štátu, ktorému zákon určuje povinnosť starať sa o kultúrne dedičstvo, musia nespočetnými overenými dokladmi dokázať, že sú pred ním čistí ako ľalie, a že si teda zaslúžia, aby im štát pridelil nejakú tú korunku (teda Euro), za ktorú by mohli opraviť zatekajúcu strechu na gotickom kostole, zreštaurovať vzácnu stredovekú fresku alebo aspoň jednu tretinu unikátneho barokového oltára, ktorý sa už-už zbortí prederavený červotočom.
Ak túto tortúru úspešne zabsolvujú (pričom vynaložia na potrebné dokumenty nemalé peniaze), niekedy, spravidla na konci druhého, často aj tretieho štvrťroku sa dozvedia, že sa trápili úplne zbytočne, aj peniaze na spracovanie žiadosti vynaložili úplne zbytočne, lebo od štátu nedostali nič.
Pýtam sa: prečo by títo občania aj mali dostať nejaké štátne peniaze z našej spoločnej kasy? Prečo občania? Prečo sa štát rozhodol prideľovať finančné prostriedky na obnovu pamiatok vlastníkom pamiatok a nie samotným pamiatkam? Prečo samotné pamiatkové úrady, ktoré majú výkonné právomoci, nerozhodujú o financovaní pamiatkovej obnovy zo štátnych prostriedkov? Prečo štát, ktorému záleží na zachovaní kultúrneho dedičstva, nemotivuje vlastníka, aby mal možnosť naplniť literu zákona a zabezpečiť ochranu a záchranu pamiatky, ale vlastníka neúnosne zaťažuje hrubou byrokraciou, takže ho nielen odradí od tohto úsilia, ale ho úplne znechutí. Doplatí na to však vždy pamiatka; vlastníkovi ostane len trpká skúsenosť a stratený čas.
Jeden príklad za všetky: V malebnej Brdárke stojí kamenný kostolík (na fotke) s unikátnym mobiliárom, ktorý je v ohrozenom havarijnom stave. V minulom roku to bola v poradí už asi šiesta neúspešná žiadosť, ktorou sa vlastník pamiatky uchádzal o štátny príspevok na záchranu kostolíka, ktorý v minulosti už viackrát poslúžil aj slovenským filmárom ako unikátny historický interiér. Nechcela by som sa dožiť toho, aby som raz v máji pod majestátnym Radzimom, uprostred legendárnych kvitnúcich čerešňových sadov, našla už len úbohú zrúcaninu kedysi jednej z najkrajších gemerských pamiatok.
Všetko však speje k tomu, že toto raz v budúcnosti zažijem (keď sa dožijem).
Edita Kušnierová
Foto: Archív autorky
Súvisace články: V oprave katedrály budú pokračovať
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
