Jedna z najvýznamnejších udalostí nášho malého „československého“ sveta a našich národov sa napísala sama. Stalo sa to v tom krásne trpkom roku 1968, keď mal Dubček obrovskú popularitu, cenzúra sa zrušila, tzv. reálny socializmus sa zdal byť ľudskejší a svitalo na krajšie časy.
Teplé leto a radosť zo zmien však nadobro ukončila moskovská zima v podobe okupačných vojsk. Frustrácia a hnev boli na mieste. Naše nádeje, žiť v spoločenskom zriadení, aké si sami vyberieme a možnosť zvoliť si vlastný osud, boli pochované. Aktéri Pražského jara po návrate z Moskvy ešte stihli všetky svoje pozitívne zmeny zvrátiť a potom sa nadobro odobrali do histórie.
Jan Palach a Jan Zajíc tragicky vystihli beznádej doby. Nič sa nedá robiť, je koniec, Rusi tu ostanú, je to ich sféra vplyvu, nič iné sa nedalo čakať a kto tomu neverí, je naivný.
Potom prišli 70-te roky a k slovu sa dostali normalizátori a kolaboranti. Ich legitimáciou bolo ospravedlnenie, že radšej oni, lebo ak by to boli tí druhí, tak by to bolo ešte horšie a nedajbože ak by nám aj priamo vládli Rusi, to by bol už s nami Amen.
Lámali sa chrbtice, presvedčenie i hodnoty. Ak niekto podpísal Dvetisíc slov alebo iný protiokupačný dokument a chcel ďalej pracovať na svojom mieste, neexistovalo nič jednoduchšie ako odvolať svoj podpis a podpísať prehlásenie, ktoré šlo do šuflíka a mal pokoj. Teda len v prípade, ak nerobil problémy, potom nastupovali iné prostriedky.
Takto sa podarilo v normalizačnej ére zlomiť svedomie a presvedčenie desiatkam tisícom ľudí. Režim ich presvedčil, že ak sa deje neprávosť, je lepšie byť ticho a ten, kto nekradne, okráda svoju rodinu. Taký bol reálny socializmus a takto reálne pokoril ľudí, ktorí mu verili a ktorí v ňom žili. Spotvoril ľudí a nomenklatúru, ktorá bola pri moci, natoľko, že sa sami stali okupantami vlastnej krajiny.
Nezáležalo im na nikom, iba na sebe, svojej kariére, kádrovom profile a rodinnom dome, na ktorý si po známostiach zháňali materiál pochybného pôvodu s nálepkou „majetok ľudu“.
Potom prišiel rok 1989, ktorý zbúral existujúce, aby mohlo prísť nové. Ak si niekto myslí, že režim v ČSSR mohol prežiť, nech vymenuje názov európskej krajiny, kde sa dochoval a funguje.
Vďaka novým politickým pomerom a zriadeniu sme sa konečne zbavili okupantov. Trvalo to „len“ 23 rokov. Ostali po nich prázdne bytovky, kasárne a dlh.
Metódy a zmýšľanie, ktoré okupanti priniesli, však neodišli. V niektorých sa zakorenili tak hlboko, že uverili v potrebu klamstva, krádeže a chuti presadzovania mocou.
Priznám sa, neviem, ako sme sa mali vysporiadať s dedičstvom minulosti. Netuším, či mali vtedy zakázať všetkým členom KSS a KSČ účasť v politike a postaviť vznikajúce štátne zriadenie na „zelenej lúke“. Viem však, že dnes už je to jedno a bez ohľadu na to, koľko komunistov a eštebákov by sme pred súdom odsúdili, svedomím spoločnosti by to veľmi nepohlo.
Niekde sa však chyba stať musela. Ovládla nás totiž klamlivá predstava, že na „Švajčiarsko“ postačia slobodné voľby a ono príde samo. Neprišlo. Tento náš malý svet totiž tvoríme, ovládame a okupujeme stále my.
Okupanti v nás sa nedochovali len v generácii, ktorá okupáciu bezprostredne zažila, ale spoľahlivo sa „dostali“ aj do hláv ďalšej a ďalšej generácie, ktorá už síce chápe slobodu ako čosi samozrejmé, avšak absolútne si ju neváži. Nechodí voliť, nezaujíma ju priestor, v ktorom žije a nikomu nedôveruje.
Istým špecifikom, ktoré sa dochovalo z minulosti, je tichá forma protestu, keď sa na pomery hromží iba v krčme. Na druhý deň je síce stále všetko po starom, ale napätie sa uvoľnilo. Aj vďaka tomu sa za 20 rokov samostatnej Slovenskej republiky uskutočnilo veľmi málo protestov a teda aj veľmi málo zmenilo v správaní a zmýšľaní vládnucej elity. Ale aj tohto krčmového ľudu.
Ono je o čosi jednoduchšie uveriť, že je tu všetko zlé a už to inak nebude, než sa aktívne zaujímať, ako to zmeniť a ako zlepšiť tento stav. Verím, že mnohonásobne jednoduchšie je nechať okupantov okupovať a odísť tam, kde to už je dobré. Tam, kde všetko funguje tak ako má, ale pachuť pri každom návrate ostane.
Ak celú túto spoločenskú situáciu priblížime do Rožňavy, nedá mi nespomenúť udalosti posledných dní. Pred týždňom sa uskutočnilo rokovanie zastupiteľstva, na ktorom sa rozhodovalo o navýšení poplatku rodičov za dieťa v škôlke. Nič neilustruje viac bezočivosť moci, než rozhodnutie zastupiteľstva prejednať petíciu rodičov, ktorí nesúhlasili s navýšením rodičovského príspevku, až po odsúhlasení uznesenia, ktorým poplatok poslanci navýšili.
Tento zdvihnutý prostredník ľuďom, ktorí sa rozhodli ostať v tejto krajine a dovolili si taký luxus, akým je dieťa, bol skutočne vulgárnym gestom. O nič slušnejšia nebola ani nástojčivá požiadavka primátora Burdigu, aby občan stál počas svojho vystúpenia. Podobne neslušný bol výsluch poslanca Lacha, ktorý si dovolil vypočúvať prítomnú mamičku, zamestnanú v armáde a so záujmom zisťoval, prečo si dovolila nemať trvalý pobyt v Rožňave.
Uznávam, že v predstavách pána poslanca to môže byť tá najposvätnejšia vec, mať trvalý pobyt v Rožňave a žiť v nej, ale môžem ho ubezpečiť, že veľa mladých ľudí o tom nesníva. Pobúrilo ma to a to najmä preto, lebo väčšina vojakov z rožňavskej posádky si Rožňavu nevybrala. Žije tu len preto, lebo musí.
Poplatky síce nebudú tak vysoké, ako mali byť podľa predkladaného materiálu, ale navýšenie predsa len prešlo. Mesto nemá peniaze a tak ich musí vybrať od rodičov. Na niektoré veci v Rožňave peniaze sú a na iné nie. Ak by ostali rodičia v sále aj na rokovanie o prenájme rožňavského poľovného revíru, uvideli by argumentáciu troch poslancov – poľovníkov (členov občianskeho poľovníckeho združenia), ktorí sa snažili zdôvodniť, prečo je pre mesto lepšie, ak dostane 1959 eur ročne namiesto 5000 eur, ktoré prisľúbila poľovnícka spoločnosť Chotár z Bratislavy.
Podľa nich ak si totiž pustíme cudzích do revíru, tak nám tu všetko vystrieľajú. Zároveň však podľa nich nie je dobré prenechať revír v správe mestom vlastnenej firme Mestské lesy, lebo by to vraj nebolo rentabilné. Podarilo sa, zastupiteľstvo schválilo že 1959 eur je pre mesto dosť za poľovný revír.
Fakt, že za schválenie navrhnutého uznesenia hlasoval aj poslanec Lach, aktívny poľovník a podľa diskusie na rokovaní zastupiteľstva akoby člen občianskeho poľovníckeho združenia a zároveň predseda komisie zastupiteľstva na ochranu verejného záujmu pri výkone funkcií, je vskutku dobrou demonštráciou jeho lokálpatriotizmu a správneho cítenia s mestom.*
S mestom, kde cudzích nechceme a svojich si vyženieme.
Michal Valaštek
Autor je administrátorom portálu, študuje politológiu na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Ilustračné foto: Hromadske.tv
* Veta bola upravená na základe dodatočného spresnenia poslanca Lacha, podľa ktorého v súčasnosti nie je členom Občianskeho poľovníckeho združenia Rožňava.
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
