Vo februári vydali vyhlásenie o založení Občianskeho klubu Rožňava, s odstupom času sme im položili aj vaše otázky.
Z pätice sme zastihli troch, Miro Timár a Miro Droždiak boli práve odcestovaní. Odpovedali nám Matúš Bischof, Peter Kmotrik a Rado Kovács.
Chystáte sa v nadchádzajúcich komunálnych voľbách kandidovať?
Matúš: Budem kandidovať.
Peter: Ja nebudem kandidovať, pretože som natoľko zaneprázdnený, že by som nevedel naplno robiť prácu poslanca, keby som sa náhodou dostal do mestského parlamentu. A keďže „len tak bokom“ poslancom byť nechcem, nehodlám kandidovať.
Rado: O tom, že budem kandidovať, ešte nie som rozhodnutý na sto percent. Budem sa o tom rozprávať s najbližšími a v rozumnom čase sa rozhodnem pre definitívne áno alebo nie.
Čo bude mať na tvoje rozhodnutie podstatný vplyv?
Rado: To, či sa napríklad rozhodnem ostať v Rožňave, či nebudem musieť zmeniť prácu. Hovorím to teraz teoreticky, ale to sú vonkajšie okolnosti. Tie vnútorné…tie budem preberať s najbližšími.
Keby tvoje rozhodnutie záviselo len od vnútorného presvedčenia a vonkajšie okolnosti by tomu nebránili – keby si teda ostal v Rožňave a nemal napríklad problém s prácou, kandidoval by si?
Rado: Áno. V takom prípade by som kandidoval.
Hoci mnohí z vás publikujete a ste verejnosti viacmenej známi, skúste sa predsa pár vetami predstaviť. Kto sú signatári OK Rožňava?
Matúš: Mám 31 rokov, povolaním som učiteľ a učím v Základnej škole na ulici Pionierov v Rozňave. Vyštudoval som dejepis a etiku v Prešove, v roku 2008 som štúdium končil. Politike ako koníčku sa venujem už od gymnázia. Neskôr som pracoval aj v Subsídii. To bola mimovládna organizácia, ktorej náplňou bolo pozorovanie miestnej demokracie a boj proti korupcii, taký lokálny watchdog.
Peter: Mám 40 rokov. Pred 15-timi rokmi som prišiel do Rožňavy zo Žitného ostrova. Narodil som sa v okrese Dunajská Streda, býval som v Šamoríne a v jednej malej dedinke – vo Vojke nad Dunajom. Po gymnáziu som šiel pracovať na povodie Dunaja. Tri roky som pracoval ako lodný robotník. Po vojenčine som vyskúšal rôzne profesie, maľoval som byty vo Viedni, potom som si spravil masérsky kurz v Brne. Robil som maséra, plavčíka v Bratislave, bol som keramikom, predával som s Vietnamcami na ,Miletičke‘ a neskôr, keď som sa zoznámil so svojou manželkou na Sziget festivale v Budapešti, tak som sa prisťahoval v roku 1995 do Rožňavy a odvtedy sa tu skúšam uživiť. Na začiatku som pracoval ako archivár v Csemadoku, potom som bol spravodajcom denníka Új Szó v Rožňave. Zabudol som spomenúť, že aj v Bratislave som pracoval v troch redakciách. Najprv v redakcii Slobodných novín (Szabad Újság) a v redakcii časopisu Heti Ifi (mládežnícky týždenník), no a potom som robil jazykového redaktora v Új Szó, kde som bol potom v rokoch 1998 – 2002 aj okresným spravodajcom. V tom čase som si vybavil živnosť a od vtedy som živnostník a pracujem ako konzultant a tréner pre neziskové organizácie, i ako projektový manažér. Od roku 2004 som predsedom Gemerského mládežníckeho spolku, ktorý som v roku 1999 spoluzakladal.
Rado: Mám 31 rokov a v Prešove som skončil učiteľský smer – kombináciu občianska náuka a slovenský jazyk. Po dvojročnom pobyte v zahraničí som sa vrátil do Rožňavy a ostatné tri roky sa zaujímam o (nielen) rožňavskú samosprávu – o to, ako to tu funguje/nefunguje, prečo to funguje/nefunguje a ako by to mohlo fungovať lepšie. Učím v Základnej škole v Jablonove nad Turňou slovenčinu decká na druhom stupni. To je asi tak všetko.
Sú už známe stanoviská OK Rožňava, ktoré prezentuje jeho hovorca Matúš. Ľudí ale oprávnene môže zaujímať, aké sú názory jednotlivých členov. Rado, už nejakú tú dobu rožňavskú komunálnu politiku sleduješ. Ako ju vnímaš?
Rado: Už od čias reálneho socializmu sa tu básni o tom, že Rožňava je turistický raj a čo ja viem čo všetko. Mne sa potvrdzuje, že nezáleží od vládnuceho režimu, aby sme sebe i iným dokázali, ako sa niečo nedá. V Rožňave veci týkajúce sa turistického ruchu nefungujú tak, ako by fungovať mohli alebo mali. Nefungujú napriek tomu, aký je v tomto meste potenciál – či už prírodný, kultúrny a pri všetkej mojej skepse si myslím, že aj ľudský. Keď to rozmeníme na drobné, rožňavská samospráva podľa mňa neefektívne prerozdeľuje peniaze, ktoré získava zo štátneho rozpočtu a to veľmi citeľne vnímajú – hoci možno len podvedome – aj ľudia. To, že tu napríklad miesto akcií pre decká funguje nejaký futbal, sú detaily, ktoré sú dostatočne známe.
Peter, aké sú tvoje názory na veci verejné v Rožňave?
Peter: Som v Rožňave 15 rokov. Ako som už vravel, v rokoch 1998 – 2002 som bol spravodajcom denníka Új Szó. Dá sa teda povedať, že 5 rokov som chodil na každé zastupiteľstvo. Zo začiatku sa mi pani Šujanská veľmi čudovala, keď som si z mestského úradu pýtal podklady k programovým bodom zastupiteľstva. Po niekoľkých týždňoch/mesiacoch už bola na mňa zvyknutá. Keď som prišiel, tak mi dala všetky podkladové materiály. Po polroku som si ich už mohol brať aj domov, ofotiť a vrátiť na mestský úrad. Neskôr mi už dali dokonca aj ofotené kópie, takže som ani nemusel vracať podkladové materiály. Bol som takým priebojníkom. Vybojoval som si vtedy aspoň ja ako spravodajca denníka Új Szó, že som dostával tie podklady. Teraz je už úplne normálne, že je všetko na internete.
Ako ale, Peter, hodnotíš rožňavskú komunálnu politiku ako celok?
Peter: Je to také malé mestečko, kde každý každého pozná. Krátko po revolúcií boli zákony veľmi voľné, všetko dovoľovali. Tak si medzi sebou páni poslanci rozdelili niektoré nehnuteľnosti, niektorých sme zdedili ešte z predošlého režimu a niektorí z nich tam ešte stále sedia a dokonca hodlajú ešte jedno volebné obdobie vydržať. A ľudia ich zvolia, lebo títo politici hovoria, že ešte potrebujú za tie 4 roky dať trocha do kopy peniažky na penziu. Je to smutné. Mladí ľudia sa sem po škole vrátia a keď pocítia, čo sa tu deje, zistia, že je to ešte stále to isté. Stále sú tu skoro tie isté pomery ako vtedy, keď odišli. Tak sa teda mladí otočia a idú zase preč. Možno častokrát ešte ďalej, než boli v tej škole. Aj preto som vstúpil do OK Rožňava, je to taká oživujúca zóna. Už vidím nejaké svetlo na konci tunela. Ja som tu chcel ostať tak či tak, ale niektorým ľuďom možno OK Rožňava naozaj dá trošku chuť do života. Predsa sa oplatí tu zostať a nejaké veci sme/ste už aj dosiahli – viď napríklad tá petícia s Kauflandom. Tým mladým ľuďom, ktorí sa zaujímajú o veci verejné, podľa mňa dodáva silu, aby vydržali a aby neodišli. A niektorí sa už pomaličky ozývajú aj v diskusiách na Inforožňave a možno aj smelšie chodia na mestský úrad, vyžadujú si svoje práva atď., atď. Je to veľmi dobré, dáva to ľuďom príklad, ako sa majú správať. Niečo podobné som chcel robiť v Gemerskom mládežníckom spolku tiež – vychovávať ľudí, aby vyrástli a boli vitálni. Nech majú svoje názory a nech majú odvahu vysloviť ich. A keď so mnou nesúhlasia, tak nech mi aj vynadajú. Nech sú takí, aká má mládež byť. Nesmú vyrastať pod nejakým tlakom a prispôsobovať sa.
Matúš, ty si v rámci OK Rožňava aj vďaka tvojej funkcii hovorcu najviditeľnejší. Chodíš najviac na zastupiteľstvá, na mestský úrad… teda máš za posledné obdobie už aj celkom živú skúsenosť. Ako ty po tom všetkom hodnotíš verejnú politiku v meste, ako by si ju diagnostikoval?
Matúš: Nuž, ak chcem niečo diagnostikovať, musím to zobrať v celku. Ak si dobre pamätám, ešte za nepríjemných čias účinkovania dua Kardoš-Szanisló tu panovali veľmi zlé pomery. Ale veci sa zlepšujú. Hoci je Rožňava stále jeden veľký rad premárnených možnosťí, ja to vidím pozitívne a optimisticky. Prirodzeným vývojom alebo aj malým dotlačením a s malou pomocou z „vonka“, sa pomery v Rožňave zlepšujú. Ja som preto optimista a verím, že sa zlepšovať ešte budú. Takže pomaly ale isto.
Na to hneď nadviažem. Skús celkom stručne zadefinovať svoju predstavu o tom, čo by sa malo v Rožňave zlepšiť. Čo by sa malo pohnúť dopredu, aby si si povedal – som spokojný, čosi sa nám podarilo.
Matúš: V prvom rade by bolo dobré, keby sa konečne zmenila v Rožňave atmosféra a taká životná spokojnosť ľudí a to ani nie tak po materiálnej stránke. Skôr by mal človek nadobudnúť pocit, že keď sa chce obrátiť na svojich sluhov, ktorých si zvolil, tak veci fungujú. Mal by mať pocit, že títo sluhovia mu slúžia tak, ako majú podľa zákonov. Občan, ktorý sa niečoho dožaduje alebo sa informuje, už nemôže byť nepriateľom, ale má byť vlastne tým pánom, ktorému má byť vyhovené alebo ktorý má byť uspokojený informáciou, resp. službou. Toto by sa mohlo zmeniť už v nasledujúcich 4 rokoch. Mesto by sa malo otvoriť viac občanom, aby bol ten základný pocit z mesta taký, že mesto je tu naozaj pre občanov a nie naopak. Aby sme prestali čítať na internete vyjadrenia úradníkov typu „prídte si na úrad, my vám dáme“. Naopak, máme internet, máme mnohé možnosti ako kompletnú informáciu/službu podať občanovi tak, aby v momente svojej otázky a v momente svojho pocitu nespokojnosti mu bolo vyhovené a bol uspokojený.
Peter, čo by si zdôraznil ty, kam by sa mala oproti posledným dvadsiatim rokom Rožňava pohnúť?
Peter: Bolo by fajn, keby sme vedeli pozdvihnúť sebavedomie ľudí. Aby primátorovi, viceprimátorovi a ich poslancom ani nenapadlo poučovať ich na nejakom občianskom fóre alebo na zastupiteľstve ako nejaké deti alebo študentov spôsobom, ako sa stalo na tom poslednom. Najprv teda potrebujeme naozaj to, aby sa čo najviac ľudí začalo trošku smelšie vyjadrovať. Toto je prvá vec. To je základ pre to, aby sa zmenil zvyšok. Chválabohu, už tá mladšia generácia má väčšie nároky. Tá staršia je trošku menej smelá, oni zažili počas socializmu, aké to je, keď si otvoríš ústa. Oni na tú slobodu nie sú zvyknutí.
Ak tomu správne rozumiem, tak si myslíš, že mesto majú ešte stále v rukách generácie z minulých rokov a ešte teda doznieva aj ten ich spôsob komunikácie spravovania vecí verejných?
Peter: Iste to skúšajú takto robiť, keď sa dostanú k moci. Keď na nich niekto vyskočí hoci len slovne, tak sa spamätajú. Každý na nich však – najmä z tej staršej generácie – zatiaľ nevyskočí, čím ale budeme starší aj my, tak aj tá staršia generácia bude od nich vyžadovať, aby sa správali slušne a aby si boli vedomí, kto sú. Naozaj sú to sluhovia občanov mesta. Majú slúžiť občanom mesta a nie slúžiť svojím kamarátom, kumpánom, sponzorom a členom rodiny. To je základ. Dá sa povedať, že ostatné veci potom príjdú sami od seba.
Peter aj Matúš zdôraznili zmenu atmosféry a inú komunikáciu ako základ nejakej zmeny. Čo by si, Rado, za pozitívnu zmenu z hľadiska samosprávy a verejnej politiky považoval ty?
Rado: Najprv by som to ešte trochu upresnil, aby sa Rožňavčania nebáli, že ideme kastovať poslancov na sluhov – máme na mysli sluhov v tom dobrom slova zmysle. Pretože každý človek, ktorý sa chce stať poslancom, sa ním stáva dobrovoľne. Dobrovoľne oslovuje ľudí a dobrovoľne im chce slúžiť. Chalani nemysleli sluhov v zmysle, že im budeme o polnoci vyvolávať, že nám zateká voda, takže niečo s tým robte, lebo ste poslanec. Nie, oni sami sa jednoducho rozhodli. Každý kandidát na poslanca musí preto rátať s tým, že bude pod verejnou kontrolou, že budú na neho kladené vyššie morálne nároky, že bude musieť v istom zmysle zanedbávať svoje súkromie. Nič sa ale nedeje pod nejakým nátlakom. Druhá vec, ktorú by som asi chcel zdôrazniť je, že ja by som bol najradšej, keby si čo najviac ľudí tu v Rožňave uvedomilo, že mesto za nich ich veci nevybaví. Mesto – mestská samospráva – je z môjho pohľadu systém, nejaká štruktúra, ktorá dovolí alebo uľahčí samotným ľuďom, aby sa mohli v meste realizovať sami. Štruktúra, ktorá má prehľad v čerpaní grantov, eurofondov, ktorá má prehľad v legislatíve, ktorá vie usmerniť nápady a iniciatívu samotných ľudí v jednotlivých lokalitách mesta. Ja si totiž myslím, že títo ľudia vedia oveľa lepšie ako jeden poslanec alebo dvaja úradníci, čo je pre nich najlepšie. Samozrejme, poslanci a aj úradníci by mali nazerať na veci v nejakom širšom kontexte. Ale najdôležitejšie pre mňa je to, aby úradník a poslanec boli ostatným občanom partnermi v tomto dialógu…
…akousi predĺženou rukou ich záujmov. Ja niečo chcem a úradník to vykoná podľa možností.
Rado: Pomôže mu v tom. Vezmime si napríklad aktuálny problém s ihriskom na Kyjevskej 7. Keď som si otvoril článok, mal som predstavu, že tam budú nastúpení všetci poslanci a budú sa predbiehať v tom, ako sa to dá urobiť tak, aby tam mohlo fungovať parkovisko a aby tam mohlo byť aj ihrisko. To je moja predstava – nie rozprávať o tom, že čo sa nedá, prečo sa to nedá, kedy sa to bude dať najbližšie. To nie sú odpovede. Odpovede sú podľa mňa tie, že sú tu možnosti A, B, C, D. Z môjho pohľadu poslanca je toto najlepšie riešenie preto, preto a preto, ale ste tu predovšetkým vy občania, ktorých sa to týka a teda dohodnime sa. To je asi rozmenené na drobné to, čo pomenoval Matúš – zmena atmosféry. Jednoducho, pre mňa je neprijateľné, aby sme vôbec uvažovali o tom, že v centre mesta bude Kaufland, Tesco a čo ja viem čo všetko. Nedávno som sa vrátil zo škótskeho Cardiffu, tam majú oveľa väčšie problémy v istých oblastiach, ale napríklad mládežníckych centier je tam okolo 20 a majú výbornú komunikáciu s radnicou, hoci si veľa vecí robia po svojom. Čiže, radnica im do toho nerozpráva, lebo tie mládežnícke centrá vedia sami najlepšie, čo pre deti v ich štvrti funguje. Radnica je tam na to, aby im pomohla s financovaním. Samozrejme, v rámci svojich možností.
OK Rožňava prednedávnom inicioval petíciu s cieľom znížiť počet poslancov mestského zastupiteľstva z 19 na 13, pod ktorú sa medzičasom podpísalo vyše 1500 občanov mesta. Ako hodnotíte fakt, že zastupiteľstvo – napriek týmto podpisom a angažmán občanov – bez akejkoľvek diskusie prijalo jediný návrh mestskej rady a to zníženie počtu poslancov na 17?
Peter: Podpisy by sa mali zbierať ďalej. Mali by sa zbierať aj preto, aby ľudia a aj samotní poslanci videli a vedeli, že tí druhí nemajú právo byť v mestskom zastupiteľstve, lebo nezastupujú občanov. Totiž, 4 volebné obvody máme aj teraz. Páni poslanci si môžu preštudovať zoznam ľudí, ktorí sa podpísali pod túto petíciu, môžu si vypočítať, koľko ľudí z ich vlastného obvodu zmenu požaduje. Oni ale ignorujú názor 10-20 % voličov, ktorí sú aktívni a ktorí isto pôjdu aj voliť. Títo ľudia určite nie sú s takýmito poslancami – z ktorých len jeden bol proti – spokojní. K tomu niet čo dodať.
Rado: Ja osobne by som rešpektoval, že sa poslanci rozhodli pre počet 17. Mám síce svoj názor, že obmedzenie na 13 poslancov je najlepšie riešenie, oni majú názor že najlepšie riešenie je 17. Fajn. Lenže poslanci neponúkli žiadne argumenty, prečo je 17 lepšie ako 13.
O tomto bode rokovania nebola žiadna diskusia.
Rado: Oni jednoducho bez slova hlasovali. Ja ich dôvody nepoznám. Zdá sa mi ale poctivé a spravodlivé, že keď sme my ponúkli svoje argumenty, tak oni by to nemali prebiť hlasovaním ale znova argumentmi. Inak je to zneužitie toho, že oni sú poslanci a môžu akýkoľvek argument, akúkoľvek inciatívu prebiť silou hlasovania. To sa mi zdá nespravodlivé. Ale nie nespravodlivé preto, že ja mám iný názor ako oni, ale preto, že odignorovali 1500 ľudí, ktorí sa pod spomínanú petíciu podpísali. Áno, existuje „xy“ ľudí, ktorí tento návrh nepodpísali, ale možno majú podobný názor ako my. Navyše, ja osobne som nepostrehol ani jeden jediný hlas, ani jednu jedinú aktivitu tých, ktorí majú byť za riešenie 19 alebo 17 poslancov. Pre mňa je teda množina prívržencov návrhu, za ktorý hlasovali títo poslanci, rovná nule. Naozaj neviem, za koho hlasovali.
Matúš: V mojich očiach je to forma arogancia moci, pretože poslanci bez akýchkoľvek argumentov, bez akejkoľvek diskusie a bez toho, aby predstavili svojich zástancov, prehlasovali náš návrh a pretlačili tam návrh svoj. Tie dve slová podľa mňa teda pasujú ako zadok na šerblík – arogancia moci. Presne toto súvisí aj s atmosférou v meste, ktorú som predtým spomínal. Ako sa majú potom cítiť ľudia, ktorí formou petície vyjadria svoj názor a ten je jediným šmahom v jedinom hlasovaní odignorovaný a hodený do koša. Čiže, ešte raz: arogancia moci, spupnosť, pocit toho, že my máme moc a vy môžete tak akurát držať ústa.
Matúš, aká je tvoja osobná predstava o komunikácii s ľuďmi/sympatizantmi, ktorí by mohli kandidovať spolu s vami? Na akej báze sa chcete pokúsiť zapojiť týchto ľudí?
Matúš: V prvom rade oslovujeme nejakých ďaľších sympatizantov, ktorí súhlasia s podobnými názormi, ako máme my. Ale ja to rozhodne nevidím v tej rovine, že teraz som ja vodca a za mnou sa musí postaviť šík podporovateľov. Nestaviam sa do role spasiteľa mesta ani do role nejakého vedúceho, za ktorým musia ísť rady verných súdruhov, ktorí budú počúvať moje názory. Ak niekto má pocit, že naše názory sú aj ich alebo jeho názorom, dvere k nám otvorené vždy boli, sú a vždy aj otvorené budú. Ak by sa nám to náhodou nepodarilo a ak by sme teda nenašli ďalšiu podporu, ja osobne nemám problém kandidovať sám. Optimálny prípad by bol ten, že vytvoríme kandidátku nezávislých, ktorí budú pod značkou OK Rožňava kandidovať do komunálnych volieb.
Ty sám by si teda kandidoval ako nezávislý, aj keď si členom OKS?
Matúš: Za seba môžem povedať, že na tejto kandidátke OK Rožňava sú vítaní aj straníci, samozrejme, okrem všelijakých darebných strán typu SDĽ, HZDS, SNS, SMER, extrémistických strán, alebo nejaké relikty z čias komunizmu. Ja sa za svoju stranícku nálepku „OKS“ nehanbím, takže si ju ku kandidátke pokojne prilepím a keď náhodou budem v mestskom parlamente, tak budem vystupovať ako poslanec OKS.
Ešte je tu otázka primátora. Minimálne dve osoby už avizovali, že o tejto možnosti uvažujú. Máš už aj ty svoj tip alebo osobu, ktorú by si podporil?
Matúš: Poďme vylučovacou metódou. Verejne sa nevyjadrím na podporu žiadneho kandidáta SNS, SDĽ, HZDS, Smer a neviem čoho všetkého ešte – napr. ešte SMK v rožňavských pomeroch. Ideovo a názorovo blízkeho človeka podporím, ak ten o to bude stáť.
Je tu konkrétne Ivan Kuhn, ktorý chce kandidovať.
Matúš: Súkromne ho ako osoba mimo značky OK Rožňava samozrejme ako člen OKS podporujem. Ako sa ale dohodneme v rámci Občianskeho klubu Rožňava, to nechám na kolektívne rozhodnutie. Uvidíme, či podporíme nejakého konkrétneho kandidáta.
Rado, čo si myslíš o kreovaní volebnej kandidátky a možnostiach zapájania (aj) nových ľudí ty? Predsa len, komunálne voľby sa blížia a je potrebné dávať dokopy volebný program a konkrétne osoby, ktoré budú priamo kandidovať.
Rado: OK Rožňava je otvorená platforma pre všetkých Rožňavčanov, ktorí sa zaujímajú o samosprávu mesta a o jej fungovanie. Nejako deklaratívne vyzývať ľudí sa mi ale zdá troška prehnané. Tí, ktorí sa o samosprávu zaujímajú, sa zväčša priebežne prejavujú. Za tie tri roky, počas ktorých sa jej venujem ja, som nadobudol zhruba celkom presný prehľad, kto a na akej úrovni sa o rožňavské veci verejné zaujíma – s takýmito ľuďmi aj priebežne komunikujeme. S tým, či budú títo ľudia kandidovať alebo definitívne povedia „nie“, oboznámime verejnosť, keď si to skompletizujeme. Čo sa programu týka, tak na tom pracujeme.
Aký je tvoj pohľad na túto vec, Peter? Ty sa s mnohými ľuďmi stretávaš aj cez platformu GMS.
Peter: Ja nútiť nikoho rozhodne nebudem. Nebudem nikomu vnucovať myšlienku, aby kandidoval do zastupiteľstva. Moje angažmán v tomto bude asi také, že ak sa o spoluprácu prihlási niekto, koho nepoznajú ostatní, tak poviem svoj názor alebo im skúsim pomôcť ho „oskenovať“, aby sme tých kandidátov vybrali dobre.
Celkom na záver, aký je váš základný pocit zo skúsenosti, ktorú zatiaľ vďaka OK Rožňava máte? Aké reakcie zažíva niekto, kto sa v takomto maličkom meste začne „šprtať“ v samosprávnej politike? Azda sa vám ľudia viac zdravia alebo vás nebodaj viac „tľapkajú“?
Peter: Niekto úspešnému závidí, iný sa teší spolu s človekom, ktorý tie úspechy má. Neviem ale, ako by som ti odpovedal na tvoju otázku, možno s úryvkom z Tao-Te-Ting-u:
V Podnebesí spoznávaním krásna ako krásna vymedzuje sa i ošklivé, spoznávaním dobra ako dobra vymedzuje sa i nedobré. A tak i bytie a nebytie sa navzájom rodí, ťažké a ľahké sa navzájom tvorí, dlhé a krátke sa navzájom porovnáva, vysoké a hlboké sa navzájom skláňa, súzvuky a rámusy sa navzájom ladia, predné a zadné sa navzájom spája. Preto: Dokonalý človek koná nezasahovaním a je príkladný bez slov a desaťtisíce vecí urobia sa bez návodov, zrodia sa bez prináležania, vykonajú sa bez donucovania a úspešne sa zavŕšia bez ďaľšieho v tom zotrvávania. A iba preto, že sa v ničom nezotrváva, nič neuniká!
Rado: V rodine, v blízkom okolí, u priateľov a kamarátov mám bezvýhradnú podporu. Čo sa týka nejakých neprajníkov, funguje to tak, že ľudia – neviem či aj inde – v Rožňave nie sú odvážni. Keď chce niekto niekomu urobiť zle, urobí to poza chrbát. Takže sa nemám ani veľmi ako stretnúť s ľuďmi, ktorí by mi otvorene povedali „tak toto nie!“. To je aj to, čo mi tu veľmi chýba – vecná debata, stret názorov. Nie stret mien, nie stret straníckych príslušností ale normálna ľudská – aj emóciami nabitá – debata s argumentmi. Teda štýlom „ja si myslím toto a myslím si to preto, preto, a preto“. A ja osobne si myslím, že nemám problém uznať odlišné názory iných ľudí, čoho dôkazom je aj OK Rožňava – napokon, naše politické názory sú v mnohom odlišné. No myslím si, že na komunálnu politiku a na také tie veci ako sú spravodlivé a efektívne narábanie s peniazmi, otvorenosť informácií, ľudský prístup úradníkov, poslancov k občanom, máme názory rovnaké. A mne sa to zdá byť veľmi pevné východisko na to, aby sme pokračovali v tom, v čom sme začali.
Matúš, aká je tvoja skúsenosť s verejnou angažovanosťou? Ako hovorca OK Rožňava si predsa len známejší, napokon, kandidoval si už aj do župných a parlamentných volieb.
Matúš: Je to také pre mňa trošku zvláštne. Keď sa napríklad moja tvár objaví na verejnosti vo forme plagátu, niekedy mám pocit akéhosi odstupu, akejsi komunikačnej bariéry. Na druhej strane si zasa nemyslím, že voči mojej osobe by mal niekto dôvod pociťovať zášť, nenávisť alebo závisť. Vedome – a dúfam, že ani nevedome – som nikomu neublížil. Som otvorený človek a rád si vypočujem aj kritiku, ale prízvukujem to isté, čo predo mnou Rado: na to, aby sme sa mohli začať baviť o niektorých konkrétnych veciach, je dôležitá aktívna argumentácia, podopretá informovanosťou človeka. Dovtedy – ale to je aj dôsledok tejto atmosféry v Rožňave – je to len výmena názorov a nálepiek na základe poloinformácií a dohadov.
Ďakujeme vám za rozhovor.
Belo Hefler
Foto & fotomontáž : Inforoznava.sk / Michal Valaštek
Stránka OK Rožňava na komunitnej sieti Facebook – kliknite sem
E-mail: okroznava@gmail.com
