Je 21. februára roku Pána 1948 a do Prahy prichádza námestník sovietskeho ministra zahraničných vecí Zorin. Stretáva sa s Klementom Gottwaldom, predsedom vlády povojnového Československa.
O obsahu ich rozhovoru sa nevie nič konkrétne, hneď po ňom však začína konať. Ešte v ten istý deň na manifestácii vyzýva „ľud“, aby sa chopil moci. Práve prebiehajúca vládna kríza bola efektívne využitá.
Akčné výbory miestnych komunistických aktivistov, vyzbrojených zhabanými zbraňami (neskôr neslávne známe Ľudové milície) sa postarali o to, že ulica okamžite pripadla boľševikom.
25. februára doručil Gottwald zoznam nových členov vlády prezidentovi Benešovi, ktorý, hoci pred Hradom stáli tisíce proti komunistom demonštrujúcich študentov, už nemal silu (či vôľu) odolávať. Prevrat bol dokonaný.
Je pomaly koniec februára roku Pána 2008 a ja v českom časopise Respekt čítam, že pražským gymnazistom chýbajú ucelené informácie o tých štyridsiatich rokoch, keď sa ich rodičia a starí rodičia museli báť povedať nahlas, čo si myslia bez toho, aby prišli o zamestnanie, či neskončili vo väzení, ba dokonca na šibenici.
O tých štyridsiatich rokoch, keď sa kvalitná literatúra a hudba museli pašovať zo zahraničia alebo potajomky rozmnožovať na podomácky vyrobených cyklostyloch.
Keď sa problémy miestnych komunít riešili na straníckych schôdzach, keď stačilo dôjsť na zjazd Strany a posťažovať sa politbyru, aby sa „veci“ začali hýbať.
Radi by o tom vedeli čosi viac, napríklad na úkor národnoobrodeneckej borby českých národovcov 19. storočia. A že vraj im už učitelia vychádzajú v ústrety.
K nám zas chodia diskutovať iní páni. Nedávno napríklad prezident republiky, právnik odkojený systémom, ktorý – keď bol vo svojej najväčšej forme – vešal ľudí za ich názory.
Jasné, on pri tom nebol, on bol zvolený v demokratických voľbách.
Tak čo.
Tak nič. A to je práve ono.
Predstavil som si, aké by to bolo, keby tí chalani a dievčatá, ktorých ročník narodenia je kdesi za rokom ostatného „prebratia moci“ (pre zábudlivých: rok 1989) poznali súvislosti, ovládali históriu našej krajiny, keď si ešte hovorila Slovenský štát, potom že vraj socialistická a teraz vraj zase kapitalistická.
Či by sa ozvali, protestovali, či by nahlas nesúhlasili s pravicovou i ľavicovou propagandou, ktorá sa Karpatskou kotlinou preháňa už sedemnásty rok.
Či by si nechali skákať po hlavách od funkcionárov, ktorí už z princípu nemôžu ponúkať slobodné alternatívy a možnosti voľby.
Najdesivejšie je však jedno: decká, ktoré nezažili ľavicových a pravicových diktátorov pri práci alebo aspoň o ich praktikách nedostali relevantnú sumu informácií v im prístupnej forme, vyrástli v referenčnom rámci, ktorý im nedovoľuje brániť sa.
A tak sú nútené nechávať sa manipulovať, klamať a zneužívať bez toho, aby o tom čo len tušili.
© Inforoznava.sk Rado Kovács kovacs@inforoznava.sk
