Je mnoho faktov o živote Dionýza a Františky, ktoré boli pred verejnosťou zámerne utajené. Až v nedávnej minulosti čiastočným prebádaním Františkinej písomnej pozostalosti boli zistené skutočnosti, ktoré doslova otriasli viac než sto rokov pestovanou legendou tridsaťšesťročného bezstarostného, no bezdetného manželstva.
Legendu starostlivo, už od grófkinej smrti v roku 1902, živil Dionýzov správca a priateľ Štefan Sulyovszky (1850 – 1929), ktorý zrejme ako jediný dokázal Dionýzovi v jeho nekonečnom smútkuvyhovieť a postupne napĺňal jeho sen o večnosti ideálov, sen o svojej „ligotavej hviezde“ Františke.
Nasledujúce údaje však neuberajú na význame posledných monockých Andrássyovcov a ani nespochybňujú ich pomoc tým, ktorí na ňu boli odkázaní. Naopak, zatiaľ len sčasti odhalené fakty o krízach spoločného života Františky a Dionýza Andrássyovcov, dodávajú ich príbehu punc príťažlivosti a kladú nové otázky, na ktoré sa odpovede hľadajú veľmi ťažko.
Zachovalo sa nám päť Františkiných testamentov, z ktorých si pozornosť zasluhuje testament z 1. marca 1896, napísaný vo Florencii; v testamente sa dočítame: „V dôsledku nešťastných udalostí rozhodla som sa, že moja mŕtvola má byť odvezená do Gotin na spopolnenie a v jednej urne má byť uschovaná. Keď budem mať síl, postavím si kaplnku, kde bude uložená. Keby to môj dobrý muž neurobil, nech zostane môj popol na mieste spálenia. K môjmu neradostnému, nešťastnému rozhodnutiu prispel každý a všetci, dokonca aj tí, pre ktorých som konala dobro …“
Len ťažko si dokážeme vysvetliť tieto riadky plné pesimizmu a smútku. V grófkiných predchádzajúcich testamentoch sa nestretávame s podobnými formuláciami, no nie je vylúčené, že už od 80-tych rokovprežívala ťažké obdobie. Usudzujeme tak na základe úryvkov v jej akomsi poetickom denníku, do ktorého si vypisovala verše a básne od rôznych autorov. Väčšina básní hovorí o ľudskej zlobe, nešťastí: „Kde žijú ľudia, rastie aj zlá burina, v hrudi každého človeka rastie a pestuje sa, a šľachetnému klíčku berie život. Láska zomiera od zeliny, ktorá sa volá egoizmus!“
Ubližovali jej Dionýzovi príbuzní? Napríklad jeho sestry, ktoré sa s bratom súdili o rodový majetok až do roku 1908… Dionýz so svojou dobráckou povahou zrejme nedokázal zmierniť Františkinu bolesť, nenachádzala potešenie ani uňho. Ďalší zápis v denníku znie: „Bože, som taká unavená! Vezmi ma konečne k sebe, pred schody Tvojho trónu, pošli ku mne posla, prešla som púštnou búrkou, strpela som utrpenie a podvod, ja som Bože,toľko trpela! Nie je toho ešte dosť?!“
Boh ju k sebe povolal 26. októbra 1902 v Mníchove, mala 64 rokov. Františka trpela pravdepodobnezákernou rakovinou, ktorá ju pripravila o všetky pekné chvíle života. Len jej verný Dionýz bol jej spoločníkom až do jej posledného vydýchnutia, v dobrom i zlom.
Svoju „drahú ženu“ dočasne pochoval v Mníchove a všetky svoje sily sústredil na výstavbu monumentálnej hrobky – mauzólea v Krásnohorskom Podhradí. Františku doň pochovali presne na druhé výročie jej úmrtia, jej pohreb bol snáď tým najpôsobivejším „divadlom“ všetkých čias v našich dejinách.Na grófkinom sarkofágu je napísané: NON QUAM DIU SED QUAM BENE – Nie ako dlho, ale ako dobre…
Július BARCZI
Venované pamiatke Gábora Tökölyho, ktorý posledné mesiace svojho života venoval štúdiu tejto legendárne dobročinnej, záhadnej dvojice.
