Pri jednej debate s mojimi spolužiakmi na Katolíckej univerzite v Ružomberku som objavil zaujímavú vec – väčšina z nich trpí komplexom malého národa.
Ako som na to prišiel?
V diskusii o dobre a zle prišla reč na doktora Tisa. Nechcem teraz rozoberať jeho vieru, ani spájať jeho politickú kariéru s postavením a úlohami v cirkvi. Šokovalo ma však, že drvivá väčšina s konaním Tisa počas vojny alibisticky súhlasila – vraj musel voliť medzi menším a väčším zlom.
Vraj keby ho nebolo, tak si nás rozdelia Maďarsko a Poľsko. A vraj by sme tu dnes vôbec neboli. Vraj…
Pýtam sa ale, prečo muselo k tomuto aktu dôjsť? Ak by Slovensko skrze Tisa nerozbilo Československo, ako by si na územie iného – stále väčšieho – štátu mohli nárokovať štáty ostatné? Československo malo veľkú a dobre mobilizovanú armádu, nepomerne väčšiu, než 14. marca 1939 novovytvorený Slovenský štát.
Každý národ má právo na sebaurčenie, súhlasím. Nech však potom netára každý o tom, ako Tiso slovenský národ „ochránil“ pred rozdelením medzi Maďarsko a Poľsko.
Apropo, čo slovenskí Židia? Nepatrili k slovenskému ľudu? Mnohí z nich tiež prispeli do zbierky na zlatý poklad a tak vlastne Slovenskému štátu pomohli postaviť sa ekonomicky na nohy. Ako sa im za to tento „štát“ odplatil? Vyhovovalo ich „nenápadné“ odpratanie roduverným Slovákom – podľa poslanca NR SR za SNS Rafaja „vyvolenému národu bez politického hriechu“?
Neviem. Viem však, že národ, ktorý sa takémuto svinstvu nevzoprie a svojích občanov pred nespravodlivým osudom neochráni, nie je hoden slobody a vlastného štátu. Tiež sa mi hnusia alibistické vyjadrenia niektorých „národovcov“ o tom, akí boli Židia v zahraničí (USA) údajne bezcharakterní a amorálni, keď nepomohli svojim spoluveriacim, odvážaným do koncenračných táborov. Alebo tvrdenia o tom, ako zlí-zlí-zlí spojenci nebombardovali koncentračné tábory a železničné trate, aby zabránili holokaustu.
Samozrejme, to sme celí my – logika malého človeka v štýle „ja nenesiem zodpovednosť za nič – to oni!“ Ani tvrdenie, že Tisa oklamali a ten si myslel, si že Židia idú na prácu do Nemecka, neobstojí – koľkí z nich tam chcelo ísť dobrovoľne?
Takéto vyjadrenia sú absolútnou ignoráciou zodpovednosti nášho národa za tieto ohavné činy. Preto je nutné, aby sme pristupovali s oveľa väčšou úctou k Slovenskému národnému povstaniu. Tento sviatok treba v prvom rade očistiť od jeho spätosti s komunistickým režimom, ktorý si naň nárokoval s argumentáciou, že povstanie zorganizovali komunisti.
V skutočnosti sa komunisti na povstaní zúčastnili v menšine a preukázať sa to dá ich vlastnými ideologickými „zbraňami“. Napríklad práca komunistickej profesorky Horanskej uvádza, že v povstaní bojovalo 74 000 ozbrojených partizánov a z nich bolo nanajvyš 3000 komunistov. Koho nepresvedčili čísla, môže si pomôcť aj s faktom, že prvorepublikové Slovensko bolo agrárnou krajinou, obyvateľstvo tvorili predovšetkým roľníci, ktorí netúžili po združstevňovaní (industrializácia Slovenska sa odohrala až po prevzatí moci komunistami, t. j. po roku 1948).
Osobne chápem Slovenské národné povstanie ako prvý reálny a opodstatnený konflikt Slovákov proti svojmu vlastnému štátu, ktorý páchal neprávosti na svojich občanoch.
Samozrejme, ani ono nebolo bez chýb. Veľa partizánov podľahlo svojvôli a so zbraňou v ruke niektorí pracovali na svojom sebaobohatení viac, než na obrane hodnôt. Ale aj napriek tomu to bolo prvé skutočné povstanie Slovákov, ktoré nás postavilo na stranu víťazných štátov po Druhej svetovej vojne. Preto by sme sa mali usilovať o to, aby sa SNP vrátila vážnosť, odstránila sa z neho nálepka „komunistickosti“ a vyzdvihla snaha odvážnych ľudí, ktorí sa postavili proti obrovskej ríši zla.
Ilustračné foto: Druhasvetovavalka.cz
